Fabia YouFest 2018 (SLZA)

Najlepšie koncerty sú tie neplánované..

Ak mám povedať pravdu, aj keď som vyhrala lístky na YouFest, ani v ten deň, kedy sa mala akcia konať som tam neplánovala ísť.
Tak či onak, by som bola iba na Slze a potom by som šla niekam do mesta. Síce som vtedy bola v Prahe na pár dní, ale stále som bola toho názoru, že kvôli krátkemu, polhodinovému koncertu sa mi tam naozaj neoplatí chodiť.
Ostatné atrakcie a interpreti ma moc nezaujímali..

Tak a potom to prišlo... Neviem, akým zázrakom, ale hodinu pred začatím koncertu som už stála pred areálom, kde sa to malo odohrať.
Obišli sme stan, pretože sme si mysleli, že tam sa lístky iba kupujú. Pokračovala som dnu, kde si ma nikto nevšimol a tak som si pokojne vošla do palácu bez toho, aby mi niekto skontroloval lístok. Kamarátka také šťastie nemala a tak sme sa opäť vracali von, pre náramky, vďaka ktorým nás mali pustiť dnu.

Na hlavnom pódiu už hrala skupina Perutě.
Už pri vchode do haly som zazrela merch od Slzy. Prázdny merch od Slzy. To tam nikto tie veci nekontroloval alebo som sa tak moc ponáhľala k pódiu?

A potom to prišlo.. Desiatky ľudí, ktorých som poznala z predchádzajúcich koncertov, či zo sociálnych sietí. 
Tá radosť, že máte možnosť všetkých vidieť, bola nepopisateľná. Bola som neskutočne šťastná, že sa s nimi môžem už opäť objať alebo niektorých vidieť iba po prvý raz.
A to sa väčšinou s ľuďmi neobjímam... Slza a Slzaholici sú výnimka.

A presne o 15:00 to prišlo. Opakovala sa tá istá radosť, ako na prvom, druhom, či treťom koncerte.

Pri každom jednom koncerte je to niečim rovnaké a niečim zase odlišné od tých predchádzajúcich. Najkrajšie na tom je asi to, keď vidíte niekoho, koho roky podporujete, ako si plní sny. 

Ale späť k tomu koncertu. Každá pesnička bola jedinečná. Každú pesničku som si užívala nie len z dôvodu, že si ku každému textu nájdem časť zo svojho života, ale taktiež preto, lebo tento koncert patril k tým kratším (ako napríklad Ynspirology, ktoré bolo tiež úžasné).

A potom prišla pesnička, na konci ktorej má Lukáš sólo. Asi si viete predstaviť, ako som sa na to ja tešila, že?
Už pár sekúnd pred tým sa mi zdalo, že tú gitaru vôbec nejde počuť, ale dúfala som, že práve cez tých pár sekúnd pesničky pôjde.
Nevadí. Tak či onak, je to jediné video, ktorý som za celý koncert natočila a keďže je preto výnimočné, nechám si ho...

Na druhej strane, aj keď som sa nedočkala toho vysneného sóla, na ktoré som sa celé týždne tešila, myslím, že ten Lukášov úsmev aspoň čiastočne pokryje tú ľútosť.

Neviem ako vy, ale ja som s tou fotkou viac, ako spokojná...

Koncertu nemám čo vytknúť. Napísala by som tisícky viet, ako moc sa mi ten koncert páčil, ale to by som sa už opakovala z predchádzajúcich článkov. Jednoducho povedané, aj keď som sa tam nechystala ísť, so neskutočne rada, že som sa tam nakoniec dostala. Celý koncert bol perfektný a obsahoval snáď všetko, čo by mal pravý dobrý koncert obsahovať.
Úsmev, radosť, slzy...

Kto ma nájde, dostane čierno-bieleho bludišťáka.

A jedna z posledných pesničiek bola Lhúta. Tak, ako na predchádzajúcom koncerte si pamätám, že ma pri tej pesničke zaštípali oči. Ani teraz a ani vtedy som nevedela, či to bolo z tej radosti, z toho, ako ich vidíte naživo plniť si sny alebo z toho, že koncert končí. Prečo to takto rýchlo nemôže ubiehať v škole? Alebo na brigáde?
Našťastie som to celé rozžmurkala, takže nikto nič nevidel. Citlivka.
A potom prišla časť, za ktorú som Petrovi neskutočne vďačná. 

Pamätáte si, ako si Petr pri pesničke Lhůta záruční vždy sadne/kľakne na kraj pódia a nejakú časť spieva nejakému dievčaťu do očí?
No... Už som vravela, ako moc ho mám rada a ako moc mi na ňom záleží?

Dnes nechci je otevřít už ne, dokud se něco nestane...

Málokto si vie predstaviť tú radosť. Málokto pochopí, ako moc som mu bola vďačná za týchto pár sekúnd. Pre neho to je úplná maličkosť, ale on si neuvedomuje, že niekomu to napríklad mohlo úplne zmeniť náladu, či dokonca celý deň. A mám ďalší zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. 

Tiež to poznáte, kedy neviete, ako sa tváriť, keď sa na Vás pozerá? Už potom asi viem, prečo sa usmieval.
Som vtipná, keď spievam. Hodne.

Taktiež nemôžem zabudnúť na pesničky, pri ktorých Petr zoskakoval z pódia k fanúšikom (ďalšia vec, ktorú na nich zbožňujem. Ktorý iný interpret chodí tak často medzi fanúšikov?).

Páčilo sa mi, že väčšina ľudí za ním natiahlo ruku, on ich chytil a potom ho normálne pustili. Touto časťou prídem asi o veľa kamarátov, ale ja napríklad nemám rada, keď ho niekto chytí a ťahá k sebe, keď mu niekto tú ruku vnucuje alebo keď ho niekto ešte rýchlo chytí za ruku, keď už odchádza.
Týmto vlastne ľudia kazia celé to čaro toho.
"Petr ma chytil za ruku pri tej a tej pesničke," vážne? Kto koho chytil? A na druhej strane je Vám vážne jedno, že ak ho nečakane chytíte a ťaháte k sebe, môže kedykoľvek spadnúť?
To nadväzuje na môj posledný zážitok z koncertu (teda posledný, ktorý si pamätám).
Pri poslednej pesničke Holomráz Petr opäť zišiel z pódia medzi fanúšikov. Bola to posledná možnosť, ako za ním natiahnuť ruku a tak som to teda spolu s ďalšími desiatkami fanúšikov urobila. Tá atmosféra...

Tak a potom sa otočil a kráčal naším smerom.
Teraz vyzniem, akoby som opäť mala 13 (mám na to právo. V poslednej dobe mi fakt málo ľudí vie zlepšiť náladu alebo vyčarovať úsmev na tvári a Petr do tej menšiny patrí. Takže mám na 13 vo svojich sladkých 17 právo), ale je mi to celkom jedno.
Ale späť k téme.
Keď prišiel ku mne, prišli tie klasické pocity. Ten pocit šťastia, radosti - snáď všetky pozitívne pocity vložené do troch sekúnd.
Chytil ma za ruku a pri jednej určitej vete sa mi pozeral do očí. A zase sa usmieval.

Jen chtít se nebát...

Už som hovorila, ako moc ho mám rada? Zbožňujem tú jeho nefalšovanú radosť z toho, ako si plní sny, z jeho práce...

Tak fajn, prestanem s takýmito rozcitlivenými témami. V poslednej dobe mi takéto veci fakt nejdú písať.

Nasledovala backstage, o ktorej som samozrejme nevedela. Už pred koncertom som si totiž myslela, že backstage bola vtedy, keď som sa dostávala do prvej rady. Očividne nie.
Ako prvé mi napadlo, že by som sa tam mohla ešte teraz rýchlo zapísať, ale z nejakého neznámeho dôvodu som tú možnosť zamietla a tak mi nezostávalo nič iné, ako pravdepodobne neísť do backstage.

Nakoniec som však šla za veľmi milou Ingrid (ktorá mi takto zachránila život už po niekoľký raz), ktorá ma tam pustila.
"Ingriiid? Ja som sa tak trošku zabudla zapísať. Ale som vo fanklube, vážne. Cestovala som až zo Žiliny, však to pre mňa urobíš?"
Málokoho mám rada, ale ju áno.

Tak a poďme mi teraz plniť ďalšie sny spred troch rokov, kedy som ani len netušila, že sa na nejaký ich koncert dostanem. V prvom rade som nevedela, že to je tak ľahké. Roky dozadu som v tom videla toľko prekážok a teraz viem, že je to celkom fajn. Aj keď mohli by aj oni raz dojsť...

Už to vôbec nie je, ako kedysi. Prvé dva koncerty som sa ich neskutočne bála. Ja vážne neviem prečo, ale aj keď mi všetci hovorili, že Lukáš s Petrom sú úplne v pohode, stále som bola v takom zvláštnom strese. Tieto pocity sa celkom vyparili na Ynspirology a pokračuje to aj naďalej...

Otvorili sa tie veľké biele dvere a vyšli z nich oni dvaja (na čele s SBSkárom, ktorý nám povedal, nech sa zoradíme do dvojradu).

Ani neviem ako, už som bola na rade. Seriózne, aj keď tam bolo veľa ľudí, vyprázdňovalo sa to tak rýchlo. Na druhej strane som rada, že sa mi tie rady zdajú krátke ešte aj teraz.

Ešte len som k ním pomaly kráčala (veď ja mám vždycky čas, však?), keď už som počula to Petrovo "Čauko, kakauko."
Slovenčina s Petrom Lexom. V kinách od 31.2.2019. Na to by som náhodou šla.
Ani som nestihla otvoriť ústa, a Petr sa ma už ako klasicky pýtal, aká (dlhá) bola cesta. Inak ako ja by som tam mohla stáť aj desať minút a celý čas nech rozpráva on, mne by to vážne nevadilo. Baví ma ho počúvať...
"V pohodičke, veď ja som v Prahe už od včera..."
"Pěšky?"
"Ako klasicky," *úškrn*.
Ešte raz sa ma to spýta a potom ja mu navrhnem, nech ide peši na to Slovensko so mnou, vážne. 
Taak a teraz moja obľúbená veta z každého koncertu. Opakujem. Normálne sa neobjímam, ale ich by som mohla aj hodinu v kuse a nevadilo by mi to.
"Mohla by som Vás prosím objať?"
"Jasněě," zbožňujem Lukáša, keď sa konečne ozve.
"Samozrejme," ešte viac zbožňujem Petrovu ukrajinskú slovenčinu. To aj ja vyzniem tak vtipne, keď sa snažím rozprávať česky?

Tak... Pamätáte si na to, keď som Petra na HT v Ostrave objala tak, že som ho skoro zhodila? Teraz som konečne prvého objala Lukáša. A hádajte, koho som skoro zhodila? A hádajte, kto ma zozačiatku objal obomi rukami (ten, ktorý vždy objímal iba jednou)? 
Ja som už roky dozadu, že si nájdem spôsob, ako by ma objal obomi rukami. A toto bolo vlastne také celkom nečakané.
A zase to dlhé objatie s Verčou.
Verča dlho neobjímala nikoho, koho má strašne rada a konečne sa jej to opäť splnilo.
Buď ako Verča.
Pamätám si, ako sa aj Petr (chudák, asi zabudol, čo ho čaká) a aj Lukáš zasmiali.
"Vždyť tě propíchnu kostmi," zase tak Lukášov smiech.
Najšťastnejší Bundilofil♥ Vážne.

Len ma mrzí, že to vôbec nemám zaznamenané...
Nikdy nedávajte do rúk nikomu zrkadlovku. Radšej, nech Vás fotia mobilom. Myslím to v dobrom.

A ako správna Slzaholička musím mať s nimi fotku, však?

Napíšem pár viet, ktoré nemôžete preskočiť a zísť rovno na tú fotku pod týmto. Fakt si to najskôr prečítajte a potom to celé pochopíte.

Predstavte si, že idete na koncert. Predstavte si, že si dáte tmavý, červený rúž, ktorý vyzerá neskutočne dobre. A o pár hodín na to prídete s pocitom, že vyzeráte úplne úžasne za nimi totálne rozmazaná.
The end.
Stalo sa to už niekomu?

Toto sa nikam nemôže dostať. Zostane to iba tu, okej?

Milujem tú fotku. Vážne. Keď budem mať depky, vyskúšam miesto Petrových starých coverov a streamov najskôr túto fotku.
Hádam to pomôže.

Úplne normálne som sa rozlúčila a dúfala, že aspoň dnes ma to "druhé kolo" nenapadne. Tak ale poznáme ma, však?
Tá rada bola potom blbo zoradená, ani vlastne neviem, kto bol, kto nie a ja som sa pri nich nejako ocitla ďalší raz. Fakt ale netuším, ako som sa tam dostala. Úplne seriózne. Tak ale... Stáva sa.
"Nebyla jsi ty tady už?" Petr.. Kde mám slovenčinu?
"Jaaa? Nieee..."
"Jo, tak ty máš tady asi dvojče, viď?"
A teraz kto ma pozná, asi si vie predstaviť to seriózne prikývnutie, keď klamem.
"Aaaa.. Ako sa máte?" zahováračky level ja.
"Dobre sa máme," tu je tá sladká slovenčina...

Z tohto druhého a hlavne nečakaného kola mám aj fotky. Aj keď z toho prvého by to bolo určite lepšie...

Tak a týmto by som chcela poďakovať všetkým úžasným ľuďom, ktorých som mohla vidieť, porozprávať sa s nimi a objať ich.
Najväčšie poďakovanie však patrí Slze, bez ktorej by som tak perfektné zážitky nikdy nezažila♥