Zozačiatku som si myslela, že jediné, čo môžem spraviť pre stretnutie so Slzou je to, že sa ich maximálne opýtam, či budú v našom meste. Všetci dobre vieme, že o tom oni nerozhodujú, ale čo som mala robiť?
Dva roky... To je doba, ako dlho som na to čakala. Je síce pravda, že sa hovorí, že na dobré sa veľa čaká, ale... Kto by to bol povedal, že to budú celé dva roky?
Pre väčšinu ľudí, ktorí sa dostanú na ich koncert je to možno smiešne, ale taktiež sú tu aj tí, čo to vedia pochopiť.
Na Slovensku je mnoho ľudí, čo má rado Slzu a nie všetkých rodičia pustia do Českej Republiky.
Ale poďme konečne o tomu, o čom má byť môj dnešný článok.
 |
| Hej, Naty:--).. Čo tam za tým Petrom zase robíš?:----) |
Stretnutie s nimi? To malo byť vždy môj nesplnený sen. Myslela som, že mi bolo navždy súdené iba pozerať ich videá z koncertov s očami plných sĺz, z dôvodu, že sa to nikdy nestane.
A potom som naozaj sedela vo vlaku do Ostravy.
O mojej záživnej ceste a taktiež o tom, ako sme sa s Tess takmer nenašli na stanici by som mohla rozprávať celé hodiny, ale to by sme sa nikdy nedostali k tomu najdôležitejšiemu, však?
Keďže ja na festivaly, slávnosti a podobné podujatia nechodím, bola pre mňa celkom novinka prehľadávanie vecí. Fascinujúce, že najali takých pekných chlapov. Ale poďme rovno k veci.
Keď sme prichádzali, na pódiu už bola skupina Jelen. Myslela som, že ani jednu ich pesničku nepoznám, ale náhodou... Na niektoré refrény som sa celkom chytala...
A potom k nám prišla jedna nízka blondýnka a tým, že či my sme tie, ktoré si myslí, že sme. Zdravím malú blondýnku:----) (Štěpi čuuus♥)..
Tá nás stiahla ku niekoľkým ďalším dievčatám.
Väčšinu z nich som poznala vďaka Wattpadu, či skupine. Celkom vtipné mi prišlo, že keď sa niekto spýtal, kto vlastne som, tak tie baby odpovedali niečo v tom zmysle "tá Bundilova". Kéžby..
Nikdy som nečakala, že vďaka mojej závislosti ma bude poznať toľko ľudí. A to iba vlastne preto, že som kedysi mala rada Lukáša, aj keď väčšina bola skôr na Petrovej strane. Vždy, keď sa v nejakej skupine, či skupinovej konverzácií riešili oni dvaja, musela som do toho zasiahnúť.Vedela som, že ma pozná veľa Slzholikov, ale že im to napadne aj osobne?
A tak mi vlastne zostal titul "Lukášovej najväčšej fanúšičky" - a aj zostane :)..
Ale späť k tomu podstatnému.
Tá atmosféra tam bola skvelá už od začiatku.
Minúty sa zrazu vliekli ako hodiny, čo mi až tak nevadilo. Začínala som mať zvláštny pocit a ja som chcela to prvé stretnutie znovu oddialiť. Úprimne, mala som z toho všetkého strach. Stretnúť niekoho, kto Vám nevedomky pomáha už cez dva roky predsa nie je úplne bežná vec. Teda aspoň pre mňa.
Takmer vždy som bola celkom výrečný, niekedy až drzý človek, ale teraz to jednoducho nešlo. Iba tak som tam stála medzi tými Slzaholičkami a prihlúplo sa usmievala.
Na chvíľu som sa od nich vyparila a šla sa prejsť až k merch stánku Slzy. Vlastne... Bolo to hneď vedľa, ale aj tak som potrebovala prečistiť hlavu, nemyslieť na to.
Aj tak nechápem všetky tie pocity. Veď aj oni sú len normálni ľudia, nie?
Myslím, že jedna veľká chyba, ktorú som urobila, bolo to, že som sa vtedy neodfotila s Kačkou Zbořilovou. Prišlo mi to celkom skoro a ja som myslela- teda skôr dúfala- že bude ešte viac príležitostí. Ale kedy by bola lepšia príležitosť, keď nie vtedy, keď tam takmer nikto nebol?
No nič.. Skončilo to tak, že som si kúpila plagát a vrátila sa k ostatným..
No a o asi desať minút k nám zozadu prišla znovu Kačka s tým, že tí, čo prišli na stretnutie so Slzou, majú prísť za ňou. Každý jej mal povedať svoje meno a ona si skontrolovala, či tam sme naozaj napísaní.
Keby sa tam chcel náhodou prepašovať niekto, kto nie je Slzaholik..
Ak mám byť úprimná, vtedy prišlo pár minút stresu, pretože ma zo začiatku nenašla.
Vôbec by som sa nečudovala, keby na mňa zabudli, alebo by tam bol iný dôvod, prečo by som tam nemala byť napísaná. Pri mojom šťastí je všetko možné..
Potom ma ale našla a keď skontrolovala všetkých, prišla tá ďalšia chvíľa napätia.
Vždy som si myslela, že ľudia si všetky tie emócie z ich koncertov, stretnutí s nimi iba nahovárajú.. Že je to iba obyčajné stretnutie, na ktoré vlastne takmer hneď zabudnete.
Ten moment bol nepopísateľný. Aj keby som sem napísala dlhú slohovku o ich príchode, ani zďaleka by tam neboli vypísané všetky emócie.
Prišlo mi to tak neuveriteľné.. Akoby tam ani skutočne neboli.. Akoby to bol iba výplod mojej bujnej fantázie.
Presun do tejto rozprávky mal aj vonkajší vplyv a to taký, že vraj som pri ich kráčaní k nám iba pozerala zaseknutá, s otvorenou pusou niekoľko sekúnd..
Ale inak normálka..
Už niekoľko dní pred koncertom som hovorila, že budem takmer celý čas v backstage nehybne stáť a pozerať sa na Lukáša, ako na Boha. Kto mal vedieť, že to také aj naozaj bude?
Začali sa podpisovať. Či už na podpis karty, plagáty, na čokoľvek. Ak mám byť úprimná, s mojou hanblivosťou som sa bála, že ich nepožiadam ani len o tú podpísanú kartu.
Jednoducho som sa cítila, ako keby som bola vo svojej bubline, z ktorej sa dokážem na nich iba pozerať...
Už mali od nich podpis takmer všetci. A to nehovorím, že veľa z nich pýtalo pre svojho brata, mamu, dedka, či koňa.
Prišlo mi celkom smiešne to, že Lukáš stál rovno pri mne, takmer nikoho som k nemu nepustila a nepovedala som mu vlastne ani len "ahoj"...
Uznávam, tie fotky sú nekvalitné, ale aj tak pre mňa znamenajú tak moc...
Ale späť k dňu, ktorý si budem navždy pamätať, ako jeden z tých najkrajších.
Neskôr som sa konečne odhodlala, opustila svoje miesto vedľa Lukáša a šla si konečne po tú podpísanú kartičku. Petra som požiadala, aby mi napísal "Verče". Úplne bez koktania.. Vážne.
Ten najskôr napísal to venovanie a potom sa išiel podpísať. Potom ma ale prekvapilo, že ten ťah fixkou nespravil a pozrel sa na mňa pohľadom typu "je to ona, alebo nie?".. Okej, okej.. Prežívam to asi až viac, ako je zdravé..😂💓.
Usmial sa, znovu sa pozrel na tú kartu a iba s venovaním, bez jeho podpisu ju podal Lukášovi.
Vtedy prišla ďalšia tá zástava srdca. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť.
Na jednej strane som bola snáď ten najšťastnejší človek na svete, keď mi ju Lukáš podával..
Taktiež som bola prekvapená, že ma Petr spoznal. To, že ma poznali baby bola jedna vec. Ale on?
A potom tu bol ten zvláštny pocit.. Viny? Alebo neviem, ako ho opísať. Inak povedané, nechcela som, aby si Petr myslel, že ho nenávidím, i keď kedysi som mu to dávala celkom najavo. Petr mi strašne veľakrát pomohol a myslím, že po tom všetkom by som ho nenávidieť naozaj nevedela.
A tak som ho požiadala ešte pre jednu od oboch, "Veroničke".. Asi som sa zamilovala do Petrovho vyslovovania slova "Veronička"..
Tieto momenty sú doslova nezabudnuteľné..
Znovu som sa postavila na nenápadné miesto vedľa pána Bundila a odmietala k nemu kohokoľvek pustiť.
Kým Petr písal ďalšie venovanie, podpichla som Štěpánku, nech dá Lukášovi minilrojekt od
BUNDILFAMILY. Facebooková skupina pre všetkých Lukyho fanúšikov. Pravdupovediac, už by som tam mohla niečo pridať. Je tam celkom mŕtvo..
Fakt nechápem, že som si splnila sen z leta 2016 a naozaj mu ho dala.
Teraz mi to príde tak neuveriteľne trápne..
Hmm.. Asi preto, že to trápne je.
A aby toho nebolo málo, k tomu medveďovi som pridala lístoček: „Keby niečo, tohto plyšáka si kúpil svojej priateľke cestou odo mňa, ako ospravedlnenie."
Fakt nie som v poriadku..
Ešte predtým som ju presviedčala, že je to od nej alebo od nejakého iného dievčaťa, ktoré tam nemohlo prísť.
Poďakoval sa jej a mňa ten úsmev neskutočne potešil. Dovtedy bol jeho úsmev taký.. No.. Od tohto mal ozaj ďaleko.
Čakala som, že už sa to viac riešiť nebude. Lenže potom tá malá blondýnka (Čus Štepi:) ) dodala, že jej nemusí ďakovať, že to je odo mňa a samozrejme, ukázala na mňa. Ten od nej odvrátil pohľad na mňa a znovu sa usmial. Už som hovorila, ako jeho úsmev milujem?
Znovu sa poďakoval a potom na mňa žmurkol.
Asi by som sa mala prestať správať, ako trinásť ročná fanúšička.
Pamätám si, ako Štěpánka do mňa drgala a potom iba som počula z jej smeru iba "On na tebe-!"
A ja? Ja som tam iba stála, pozerala sa mu do očí a priala si, aby tá chvíľa trvala navždy.
 |
| *takto sa nepozeral na mňa.. To iba Veronička fotila:D* |
Ale všetko krásne vždy trvá tak krátko a náš očný kontakt sa musel pretrhnúť. A teraz si väčšina z Vás predstavuje, ako sa mu hádžem okolo krku, však?
Stále som si to odkladala. Veď ešte bude toľko času ich oboch objať..
Aj na ďalej sa všetkým podpisovali, rozprávali sa s nimi. Iba ja som tam iba tak stála, neschopná vydať jediného slova.
Potom zahlásili, že už budú musieť odísť. Brala som to s rezervou, pretože všetci sa na nich začali hrnúť s darčekmi, s poslednými otázkami a podobnými vecmi.
A nakoniec sa dve baby opýtali Petra na rýchle objatie. Ten samozrejme súhlasil.
A ja? Ja som tam ešte stále stála a nezaujímalo ma nič iné, ako Lukáš.
Aby som nezabudla na najvtipnejšiu časť dňa, poďme k spoločnej fotke.
Petr najskôr odfotil prvú fotku, ktorá bola úplne normálna. Na druhej som sa postavila na špičky a naraz sa nadýchla cez ústa. Takže ako myalíte, že vyšla? A tretia bola opäť okej.. Hádajte, ktorú dali do skupiny?
 |
| Kde je Veronička?:-----) |
To, že je koniec som si uvedomila až vtedy, keď na ich mieste bolo prázdno.
Neobjala som ani jedného z nich, čo mi bolo príšerne ľúto.
Prečo cez internet by som bola schopná napísať im čokoľvek, ale v realite som nedokázala požiadať ani o to obyčajné objatie?
Petrov rozkaz, nech sa dostaneme úplne dopredu som si vzala k srdcu a šla do tej tlačenice ľudí. Keďže som bola príšerne nahnevaná na seba (a vlastne doslova na všetkých, kto bol okolo mňa), bolo mi úplne jedno, čo mi hovorili ľudia, keď som sa tlačila dopredu.
Až takmer v predu som dovolila emóciam, nech si so mnou robia, čo chcú. Keďže všetky baby, ktoré som poznala, boli rozostavané tak, že mi nemohli vidieť do tváre, dovolila som slzám, nech si robia so mnou čo len chcú.
Úprimne, ja ani neviem, kvôli čomu to bolo.. Z jednej strany sebaľútosť a z tej druhej zase šťastie, že sa mi to po dvoch rokoch splnilo.
A potom začala hádka kúsok odo mňa (v tejto prvej som nebola zapletená, čo sa čudujem). Niekto tam riešil, že sa baby, ktoré boli v backstage sa prebiehali.
Petr povedal, že môžme a každé Petrove želanie aú naše rozkazy
Zaujímalo ma, kto to začal a až potom som zistila, že sa to háda nejaká pani, ktorá tam mala dve malé deti do desať rokov.tá hádka sa strhla do toho, že tá dospelá pani zavolala na SBS, nech si tam spravia poriadky. Nebolo to už trochu moc? Aby toho nebolo málo, prišla ďalšia hádka, do ktorej som sa už zapojila. Nepovedala som nič zlé, iba niečo v tom zmysle, či tie deti tomi rozumejú..
Ono to zo mňa vykĺzlo samo. Nechcela som byť k nikomu hnusná..
A potom som už z jej smeru začula iba "Slyšeli jste, co řekla ta Slovenka?"
Aspoň si ma v Havířove budú pamätať..
Myslela som, že už je takýmto hádkam koniec, ale vtedy som si uvedomila, kto je pred nami, čiže v prvej rade. Úplne bez srandy, na zemi sedeli dve decká, ktoré sa tam hrali na mobiloch. Nenápadne odstrčiť som ich nemohla, pretože pri nich tiež sedela ich matka a bránila ich vlastným telom. Na túto pani ani nebudem nadávať, pretože približne po tretej pesničke vzala svoje obe deti, ktoré to očividne ani nebavilo a uvoľnili nám miesto.
Ale dosť o tom negatívnom, poďme opäť riešiť to úžasné, dokonalé..
Na pódiu sa ako prví objavili Jenda, David a Dalibor.
Baby mi začali hneď ukazovať, drgať do mňa, hovoriť mi, 'že tam mám Dalibora'..
Raz.. Iba jeden jediný raz som pridala Daliborovu fotku do skupiny s popisom, že je sladký a oni si to pamätajú?
No nič..
A potom sa to stalo.
Na pódium pribehli tí dvaja, ktorí mi nevedomky pomáhali už viac, ako dva roky.
Na veľkej obrazovke sa objavil pán Bundil, čiže si tá obrazovka zaslúžila odo mňa plnohodnotnú pozornosť. A práve to spôsobilo ďalšiu z mojich zástav.
Nehybne som sledovala tú tabuľu, až dokým sa nezmenil obraz. Je pravda, že aj keď tam bol Petr, tak som sa na ňu pozerala, ale to nemalo až také čaro😃..
Ten koncert bol neskutočný. To, ako si to nielen fanúšikovia, ale aj oni užívali.. Bola som už na veľa koncertoch slovenských a aj českých skupín. Ale toto? Toto bolo ako droga..
Aj tak najúžasnejšie bolo, ako sa nám s Petrom, či Lukášom stretli pohľady..
No čo.. Na jednej strane nevidím dodiaľky a na druhej mi už veľa ľudí hovorilo, že oni sú osvietení reflektormi, že na fanúšikov vôbec nevidia.
Ale keď sme sa cez jednu pesničku s pánom Bundilom na seba pozerali dlhšie a ja som nechcela odvrátiť pohľad, bolo mi úplne jedno, čo je realita a čo je moja bujná fantázia.
Jednoducho mi to tak pripadalo..
V polovičke koncertu sa našiel ďalší typ ľudí, ktorý sa ma pokúšal vyprovokovať alebo ka neviem, o čo im išlo.
Ľudia, ktorí boli predo mnou tam neprišli kvôli Slze. Vždy, keď sme sa k ní posunuli, tak nás odsotili dozadu. Celkom ma nahnevalo, že si nielen cez potlesk a jakot fanúšikov, ale aj cez pesničky zapchávali uši.
Prečo nás tam na Slzu nemohli pustiť a potom by sme im to miesto vrátili?
A ako čerešnička na torte bolo, že keď Petr išiel do publika, medzi fanúšikov, oni tam iba tak zduto, s prekríženými rukami stáli.
Milé od nich, však?
Prišli Pouta a s nimi aj Petrov mobil v publiku. Ani len som nedúfala, že by mohol skončiť pri nás.
Úplne som naň zabudla a užívala si Petrovu najbližšiu pesničku z CD Katarze.
A nakoniec sa k nám jeho mobil dostal hneď niekoľkokrát.
'Vyfoťte ss jen jednou, prosím..'
Ále.. Aspoň bude mať pamiatku.
Som tam asi 6-7 ráz. Nevadí.. To som si vynahradila za tie koncerty, na ktorých som nebola.
Každý, čo mi dá svoj mobil do rúk vždy ľutuje, pretože ho zaspamujem fotkami.
Nevadí..
Pamätám si, že som sa raz privtrela na fotku jednému nízkemu dievčaťu predo mnou (na stránkach tá fotka myslím je)..
A potom, keď som dávala mobil ľuďom za sebou, tak som to opäť 'nenápadne' odfotila.
Milé odo mňa, však?
Mimochodom..
Prišlo mi celkom super, keď sa Petr opýtal na najväčšie prianie a niekto odpovedal 'stretnúť sa s ním'.. Hneď som si spomenula na jeden môj príbeh na wattpade, kde mu dievča odpovedalo, že by ho chcelo objať a on jej to zariadil...
Celý koncert ubehol tak neuveriteľne rýchlo. Prišlo mi to tak krátke a keď som tak uvažovala, už hrali takmer všetky pesničky. Nechcela som, aby to skončilo. Bol to môj jediný koncert, ktorý cez také dlhé obdobie zažijem.. Prečo mi to nemohlo ubehnúť napríklad ako hodina ekonimiky? Tam je 30 minút do zvonenia, pozriem sa o 30 minút a do zvonenia je 32 minút. Prečo to takéto nemohlo byť aj na tom koncerte?
A potom Petr začal, že dalo nejaké dievča zahrať svojej kamarátke pesničku. Až keď povedal, že je to od nejakej Terez, Terezy pre svoju kamarátku Verču, znovu prišli tie slzy. Bolo to jednoducho príliš skvelé na to, aby ro bola realita..
Verčo, tohle je pro tebe..
Našťastie, niekto to celé nahral na YouTube (môžete si to pozrieť TU) približne od 9:50..
Myslím, že po tomto koncerte môžem aj pokojne zomrieť.
V pokoncertné depky som nikdy neverila. Veď prečo by mal byť niekto smutný, keď práve zažil to najkrajšie vo svojom živote? Až keď odišli z pódia som pochopila, čo to tá pokoncertná depka vlastne je.
Už po niekoľký krát sa Slzy vydrali von a ja som nevedela, čo mám robiť. Z každej strany bolo milión ľudí, väčšinou tí, čo sa tisli na ďalšiu skupinu.
Konečne som sa dostala z tej tlačenice. Až vtedy som si uvedomila, že už je ale úplny koniec.
Prečo som sa napríklad neprihlásila, že by som si zaspievala s nimi Lhůtu, objala ich a potom sa vrátila dole s ospravedlnením, že ja a spev nie sme kamaráti?
Zničilo ma to. Nechcela som tam revať, chcela som si to nechať až na ďalší deň, keď prídem domov, ale to jednoducho nešlo.
Jedno objatie... Teda vlastne jedno s každým, čiže dve.. Ale aj tak.. To chcem tak veľa? Prečo som bola tak hlúpa a nevyslovila predtým tú otázku?
A vtedy baby dostali nápad, že Petrovi alebo Lukášovi zavolajú. Lenže to by som im číslo buď musela dať ja, alebo ako som potom zístila, malo sa volať z môjho telefónu. Ehh.. Slovenská predvoľba.. Fakt by to bolo nenápadné. Nakoniec sme to úplne zamietli, pretože aj tak ich už otravujem viac, ako dosť a toto už by bolo odo mňa moc (pokojne si o Lukášovo alebo Petrovo číslo napíšte, aj tak Vám ho nepošlem:)) ).
A tak sme znovu skončili pri Backstage, kde bolo asi desať ďalších ľudí.
Viem, viem.. Autogramiáda byť nemala.. Aoe keby náhodou.. Chápete.
Stáli sme tam najskôr päť, desať minút.
Ako prvá to vzdala jedna veľmi milá mamička, ktorá svojmu asi 7 ročnému synčekovi oznámila niečo v tom zmysle, že sa neoplatí čakať, že sú to kok*ti, čo si nezaslúžia fanúšikov, že hneď, ako príde domov, im to napíše na facebook.
Prišlo mi smiešne, keď dodala, že oni tú autogramiádu sľúbili.
Nikto nič nesľuboval, práve naopak. Sami vraveli, že im to tí, čo robili celé slávnosti nedovolia.
Potom prišlo Štěpánkine nevinné kričanie na Lukáša.
„Luky! Lukáši!! MARTINAA!!!"
Ehh.. Aj tak neprišiel.
Časom odišli úplne všetci ľudia, ktorí tam boli a zostali sme tam iba my tri s SBSkárom.
So zúfalosti sme si začali spievať všetky možné pesničky od Slzy, potom tiež od Hoggyho 500.000 (možno to ich odradilo:---) )...
Ani po rôznych pokusoch sa nám nepodarilo dostať dnu. SBS sa nás pokúšal odradiť tým, že Slza tam už dávno nie je, aj keď hneď za ním bolo Slza auto.
Auto svojho chlapa si poznám..
Pokúsili sme sa presvedčiť aj Kačku Zbořilovú, nech nám to nejako vybaví. Nech nám ich vybaví pokojne aj na desať sekúnd.. Tá nás najskôr úplne odmietla, potom jej baby povedali, že to celé je kvôli mne, že ja už ani jedného pravdepodobne nikdy neuvidím.. A ona? Ona nám teda sľúbila, že sa ich pokúsi nájsť.
Páni.. To bolo od nej úplnw ÚŽASNÉ.
Vždy som si myslela, že o MerchQueens všetci iba hovoria, aké sú skvelé, ale oni naozaj sú. Tá sa potom vrátila, že sú pravdepodobne na koncerte ďalšej skupiny, pretože ich nemohla nájsť..
Ešteže sme im nevolali. Iba by malo od niekoho.. Ehh.. Niekoho so slovenskou predvoľbou zmeškaný hovor..
Aj tak bola veľmi milá. To, že sa kvôli nám ich aspoň pokúsila nájsť..
Ale vráťme sa k zážitkom s pánom SBSkárom.
Po hyonotizovaní a presviedčaní, že skupine Slze nijako neublížim, k nám prišli dvaja podnapití chlapi.
Povedala som im, že tam mám chlapa a nechcú ma za ním pustiť (proste Veronička :D).. Tí s ním začali vyjednávať, ale ani to nepomohlo.
Nakoniec som sa s nimi síce už nevidela, ale to, že sme tam stáli presne do 22:22 a tie zážitky sa tomu dalo vyrovnať..
Ten deň bol jednoducho nezaplateľný♥
Ak mám byť úprimná, celkom som aj rada, že som sa na svoj prvý koncert skupiny Slza dostala až po dvoch rokoch. Na všetko krásne sa dlho čaká, nie?
Ale určite som to prežívala viac, ako napríklad niekto, kto ich pozná sotva týždeň a ide na ich koncert.
Aj tak to bol ten najkrajší deň♥♡
Nabudúce sa už odhodlám požiadať ich o objatie, dúfam..
Ďakujem Slze, čo pre nás robia, ďakujem Vám, čo ste si tento článok celý prečítali a hlavne ďakujem všetkým, kto so mnou 8.9 zažil♡
♥OnlyWattpadGirl♥
Ako bonus vám prikladám strašne priťažlivé fotky pána Lexu a pána Bundila:----)
Raz.. Iba jeden jediný raz som pridala Daliborovu fotku do skupiny s popisom, že je sladký a oni si to pamätajú?
No nič..
A potom sa to stalo.
Na pódium pribehli tí dvaja, ktorí mi nevedomky pomáhali už viac, ako dva roky.
Na veľkej obrazovke sa objavil pán Bundil, čiže si tá obrazovka zaslúžila odo mňa plnohodnotnú pozornosť. A práve to spôsobilo ďalšiu z mojich zástav.
Nehybne som sledovala tú tabuľu, až dokým sa nezmenil obraz. Je pravda, že aj keď tam bol Petr, tak som sa na ňu pozerala, ale to nemalo až také čaro😃..
Ten koncert bol neskutočný. To, ako si to nielen fanúšikovia, ale aj oni užívali.. Bola som už na veľa koncertoch slovenských a aj českých skupín. Ale toto? Toto bolo ako droga..
Aj tak najúžasnejšie bolo, ako sa nám s Petrom, či Lukášom stretli pohľady..
No čo.. Na jednej strane nevidím dodiaľky a na druhej mi už veľa ľudí hovorilo, že oni sú osvietení reflektormi, že na fanúšikov vôbec nevidia.
Ale keď sme sa cez jednu pesničku s pánom Bundilom na seba pozerali dlhšie a ja som nechcela odvrátiť pohľad, bolo mi úplne jedno, čo je realita a čo je moja bujná fantázia.
Jednoducho mi to tak pripadalo..
V polovičke koncertu sa našiel ďalší typ ľudí, ktorý sa ma pokúšal vyprovokovať alebo ka neviem, o čo im išlo.
Ľudia, ktorí boli predo mnou tam neprišli kvôli Slze. Vždy, keď sme sa k ní posunuli, tak nás odsotili dozadu. Celkom ma nahnevalo, že si nielen cez potlesk a jakot fanúšikov, ale aj cez pesničky zapchávali uši.
Prečo nás tam na Slzu nemohli pustiť a potom by sme im to miesto vrátili?
A ako čerešnička na torte bolo, že keď Petr išiel do publika, medzi fanúšikov, oni tam iba tak zduto, s prekríženými rukami stáli.
Milé od nich, však?
Prišli Pouta a s nimi aj Petrov mobil v publiku. Ani len som nedúfala, že by mohol skončiť pri nás.
Úplne som naň zabudla a užívala si Petrovu najbližšiu pesničku z CD Katarze.
A nakoniec sa k nám jeho mobil dostal hneď niekoľkokrát.
'Vyfoťte ss jen jednou, prosím..'
Ále.. Aspoň bude mať pamiatku.
Som tam asi 6-7 ráz. Nevadí.. To som si vynahradila za tie koncerty, na ktorých som nebola.
Každý, čo mi dá svoj mobil do rúk vždy ľutuje, pretože ho zaspamujem fotkami.
Nevadí..
Pamätám si, že som sa raz privtrela na fotku jednému nízkemu dievčaťu predo mnou (na stránkach tá fotka myslím je)..
A potom, keď som dávala mobil ľuďom za sebou, tak som to opäť 'nenápadne' odfotila.
Milé odo mňa, však?
Mimochodom..
Prišlo mi celkom super, keď sa Petr opýtal na najväčšie prianie a niekto odpovedal 'stretnúť sa s ním'.. Hneď som si spomenula na jeden môj príbeh na wattpade, kde mu dievča odpovedalo, že by ho chcelo objať a on jej to zariadil...
Celý koncert ubehol tak neuveriteľne rýchlo. Prišlo mi to tak krátke a keď som tak uvažovala, už hrali takmer všetky pesničky. Nechcela som, aby to skončilo. Bol to môj jediný koncert, ktorý cez také dlhé obdobie zažijem.. Prečo mi to nemohlo ubehnúť napríklad ako hodina ekonimiky? Tam je 30 minút do zvonenia, pozriem sa o 30 minút a do zvonenia je 32 minút. Prečo to takéto nemohlo byť aj na tom koncerte?
A potom Petr začal, že dalo nejaké dievča zahrať svojej kamarátke pesničku. Až keď povedal, že je to od nejakej Terez, Terezy pre svoju kamarátku Verču, znovu prišli tie slzy. Bolo to jednoducho príliš skvelé na to, aby ro bola realita..
Verčo, tohle je pro tebe..
Našťastie, niekto to celé nahral na YouTube (môžete si to pozrieť TU) približne od 9:50..
Myslím, že po tomto koncerte môžem aj pokojne zomrieť.
V pokoncertné depky som nikdy neverila. Veď prečo by mal byť niekto smutný, keď práve zažil to najkrajšie vo svojom živote? Až keď odišli z pódia som pochopila, čo to tá pokoncertná depka vlastne je.
Už po niekoľký krát sa Slzy vydrali von a ja som nevedela, čo mám robiť. Z každej strany bolo milión ľudí, väčšinou tí, čo sa tisli na ďalšiu skupinu.
Konečne som sa dostala z tej tlačenice. Až vtedy som si uvedomila, že už je ale úplny koniec.
Prečo som sa napríklad neprihlásila, že by som si zaspievala s nimi Lhůtu, objala ich a potom sa vrátila dole s ospravedlnením, že ja a spev nie sme kamaráti?
Zničilo ma to. Nechcela som tam revať, chcela som si to nechať až na ďalší deň, keď prídem domov, ale to jednoducho nešlo.
Jedno objatie... Teda vlastne jedno s každým, čiže dve.. Ale aj tak.. To chcem tak veľa? Prečo som bola tak hlúpa a nevyslovila predtým tú otázku?
A vtedy baby dostali nápad, že Petrovi alebo Lukášovi zavolajú. Lenže to by som im číslo buď musela dať ja, alebo ako som potom zístila, malo sa volať z môjho telefónu. Ehh.. Slovenská predvoľba.. Fakt by to bolo nenápadné. Nakoniec sme to úplne zamietli, pretože aj tak ich už otravujem viac, ako dosť a toto už by bolo odo mňa moc (pokojne si o Lukášovo alebo Petrovo číslo napíšte, aj tak Vám ho nepošlem:)) ).
A tak sme znovu skončili pri Backstage, kde bolo asi desať ďalších ľudí.
Viem, viem.. Autogramiáda byť nemala.. Aoe keby náhodou.. Chápete.
Stáli sme tam najskôr päť, desať minút.
Ako prvá to vzdala jedna veľmi milá mamička, ktorá svojmu asi 7 ročnému synčekovi oznámila niečo v tom zmysle, že sa neoplatí čakať, že sú to kok*ti, čo si nezaslúžia fanúšikov, že hneď, ako príde domov, im to napíše na facebook.
Prišlo mi smiešne, keď dodala, že oni tú autogramiádu sľúbili.
Nikto nič nesľuboval, práve naopak. Sami vraveli, že im to tí, čo robili celé slávnosti nedovolia.
Potom prišlo Štěpánkine nevinné kričanie na Lukáša.
„Luky! Lukáši!! MARTINAA!!!"
Ehh.. Aj tak neprišiel.
Časom odišli úplne všetci ľudia, ktorí tam boli a zostali sme tam iba my tri s SBSkárom.
So zúfalosti sme si začali spievať všetky možné pesničky od Slzy, potom tiež od Hoggyho 500.000 (možno to ich odradilo:---) )...
Ani po rôznych pokusoch sa nám nepodarilo dostať dnu. SBS sa nás pokúšal odradiť tým, že Slza tam už dávno nie je, aj keď hneď za ním bolo Slza auto.
Auto svojho chlapa si poznám..
Pokúsili sme sa presvedčiť aj Kačku Zbořilovú, nech nám to nejako vybaví. Nech nám ich vybaví pokojne aj na desať sekúnd.. Tá nás najskôr úplne odmietla, potom jej baby povedali, že to celé je kvôli mne, že ja už ani jedného pravdepodobne nikdy neuvidím.. A ona? Ona nám teda sľúbila, že sa ich pokúsi nájsť.
Páni.. To bolo od nej úplnw ÚŽASNÉ.
Vždy som si myslela, že o MerchQueens všetci iba hovoria, aké sú skvelé, ale oni naozaj sú. Tá sa potom vrátila, že sú pravdepodobne na koncerte ďalšej skupiny, pretože ich nemohla nájsť..
Ešteže sme im nevolali. Iba by malo od niekoho.. Ehh.. Niekoho so slovenskou predvoľbou zmeškaný hovor..
Aj tak bola veľmi milá. To, že sa kvôli nám ich aspoň pokúsila nájsť..
Ale vráťme sa k zážitkom s pánom SBSkárom.
Po hyonotizovaní a presviedčaní, že skupine Slze nijako neublížim, k nám prišli dvaja podnapití chlapi.
Povedala som im, že tam mám chlapa a nechcú ma za ním pustiť (proste Veronička :D).. Tí s ním začali vyjednávať, ale ani to nepomohlo.
Nakoniec som sa s nimi síce už nevidela, ale to, že sme tam stáli presne do 22:22 a tie zážitky sa tomu dalo vyrovnať..
Ten deň bol jednoducho nezaplateľný♥
Ak mám byť úprimná, celkom som aj rada, že som sa na svoj prvý koncert skupiny Slza dostala až po dvoch rokoch. Na všetko krásne sa dlho čaká, nie?
Ale určite som to prežívala viac, ako napríklad niekto, kto ich pozná sotva týždeň a ide na ich koncert.
Aj tak to bol ten najkrajší deň♥♡
Nabudúce sa už odhodlám požiadať ich o objatie, dúfam..
Ďakujem Slze, čo pre nás robia, ďakujem Vám, čo ste si tento článok celý prečítali a hlavne ďakujem všetkým, kto so mnou 8.9 zažil♡
♥OnlyWattpadGirl♥
Ako bonus vám prikladám strašne priťažlivé fotky pána Lexu a pána Bundila:----)
