10.11 patrí jednoznačne medzi tie najkrajšie dni v mojom živote a to hlavne preto, že som ho mohla stráviť s tak úžasnými ľuďmi. Moc moc moc ďakujem všetkým, s kým som tento čarovný deň mohla zažiť.
Snáď z každého koncertu mám nejaké zážitky, ale tie zo soboty sú najčerstvejšie, takže sa z nich teším najviac. Tak či onak, väčšina z tých zážitkov zostane medzi mojimi najlepšími navždy.
Úprimne, vo vlaku som ešte ani len netušila, ako sa to celé bude odohrávať, kde skončím po výstupe z vlaku, čo budem robiť do začiatku koncertu.
Zo Žiliny som celou cestou išla s dvomi dievčatami - Miška a Natálka, ktoré taktiež išli na koncert. Pôvodne som chcela ísť s nimi, ale keďže oni chceli ešte pred koncertom pobehať nejaké pamiatky, celkom sa to zvrtlo a od vlakovej stanice som s nimi ani nebola, čo ma celkom mrzí.
Nevadí.. Tak snáď nabudúce.
Na nádraží ma už čakalo pár úžasných ľudí, za čo som im neskutočne vďačná (už som sa totiž videla, ako by som tam niekde zablúdila).
Takže moc ďakujem za čakanie na nádraží Klárke Neherovej, Evičke Hammerovej, Verči Křižákovej a Sabči Muchovej.
Zlatíčka♥.
Do koncertu pre výhercov od Relaxu a pre Slzaholikov z fanklubu chýbali ešte viac, ako dve hodiny, ale aj tak sme išli pred halu.
Ak tie pocity neprišli vo vlaku, tak prišli teraz. Z neznámeho dôvodu som sa cítila, akoby to mal byť môj prvý koncert. Aj keď som ich videla pred týždňom, celého toho dňa som sa neskutočne bála. Asi ešte nikdy som nemala tento pocit a ja som nechápala prečo. Možno sčasti viem prečo, ale o tom inokedy.
Tak či onak, všetkým tie minúty síce ubiehali ako hodiny, ale u mňa to bolo naopak. Každou minútou bližšie ku koncertu som uvažovala o tom, že sa vrátim na nádraží a počkám tam. Škoda, že som si vôbec nepamätala, kadiaľ sme prišli.
Zabočili sme a na konci ulice bola skupinka niekoľkých ľudí. Pomaly sa to ublížilo a ja som ešte stále zvažovala odchod na nádraží. Ako sme sa blížili k skupinke, uvedomila som si, že som sa celkom mýlila, pretože to nakoniec bol nejaký bar, pred ktorým sedelo pár alkoholikov. Alkoholikov a Slzaholikov si reálne môžem zmýliť iba ja.
Konečne sme prišli na miesto, kde už stálo mnoho ďalších úžasných ľudí. Oplatí sa mi písať o tom emotívnom objímaní s ľuďmi, ktorých som tak dlho nevidela?
Okej, mnoho z nich som videla na YouFeste, ale to je jedno.
Tak či onak, toto som si za tých pár koncertov neskutočne obľúbila. Možnosť objať desiatky skvelých ľudí, ktorí bývajú ďaleko, takže ich mimo koncertu nemáte šancu vidieť.
Čo viac si priať?
Následovne som zistila a taktiež sa pozdravila s Tomášom, ktorého najväčší životný úspech je to, že si Petr dal fotku fotenú ním na profil (ja som musela😂), ktorý si ma vôbec nepamätal. Opakujem: Mňa si niekto nepamätal.
Potom som dostala od Simči (holka, ktorá požiadala Petra o ruku) čokoládu, za čo som jej šialene vďačná. Milujem čokoládu.
Na druhej strane som vážne netušila, odkiaľ ma pozná, pretože predtým sme sa nevideli na nijakom koncerte. A presne takto som si našla väčšinu Slzaholických kamarátov) - nikoho nepoznáte, zatiaľ čo on Vás veľmi dobre pozná, či už z fanklubu alebo z nejakej sociálnej sieti...
Čo sa týka tohoto, ďalej moc ďakujem Alči za SLZA košeľu. Moc si toho vážim, je úžasná. A taktiež ďakujem Kristýne za čiernobiely hrnček. Strašne moc im ďakujem, aj keď potom som sa cítila celkom blbo, že ja som do Pardubic išla naprázdno.
Ale späť k tým dvom najkratším hodinám môjho života. Posledných dvadsať minút sme sa ešte viac naladili na koncert, pretože nám prišlo robiť spoločnosť Hit rádio, ktoré nám púšťalo pesničky od Slzy. Tá atmosféra bola nádherná. Všetci tí, čo tam stáli sa rozospievali a vôbec by som sa nečudovala, keby nás bolo počuť cez celé Pardubice.
Tí, ktorí bývajú okolo kultúrneho domu, museli mať obrovskú radosť. Na druhej strane pán z vyšších poschodí nám odkýval. Milý pán.
17:30
Ani si nepamätám, ako rýchlo to mohlo ubehnúť, ale už bolo 17:30 a dvere od kulturáku sa otvorili.
Celkom ma mrzelo to, ako moc sa tam ľudia tlačili, ale rozumiem.. Každému išlo o prvú radu a ja im to neberiem. Tak či onak som vlastne bola jedna z tých, ktorí sa tlačili.
Neuveríte, ale skontrolovali mi lístok (kto čítal HT Ostava vie, že tam nám ich nekontrolovali - ale kúpený som mala aj tam). Prešli sme okolo Pavlíny (manažérka Slzy), ktorá kontrolovala mená. Neviem, či to tak bolo iba pri nás alebo ju tam fakt nebavilo stáť, ale ako sme jej povedali mená, ani sa nepozerala na zoznam a pustila nás dnu. Alebo si ma možno pamätá z Ostravy a Prahy.
Prvá rada bola zaistená. Stála som rovno pri krabici, kadiaľ Petr vždy chodí. Som hrdá na seba za to, ako krásne si viem vždy nájsť miesto.
Ako som sa dostala do prvej rady, konečne prišiel čas rozhliadnuť si halu. Úplne sa to líšilo od Ostravy, kedy mali koncert na štadióne (a bolo to nezabudnuteľné). A hneď mi napadlo, že aj kulturák u nás v meste je určite väčší od tohto. Tak Slza, ďalšie turné Vás očakávam aj u nás.
V prvej rade stáli pri mne z jednej strany opäť Tomáš, následovne ďalšia Verča a dve Natky (ďalej si z fotiek neviem vyčítať) a z druhej Klárka, Evička, Verča, Eliška a Sabča♥.
Mám taký pocit, že keby môžem, tak vymenujem celú prvú radu.
Najviac sa mi aj tak páčili tie plastové zábrany, ktoré vôbec nedržali a tak som dobre vedela, kde skončím, keď Petr pôjde k fanúšikom a zozadu sa na mňa budú tlačiť ľudia.
Tak a potom prišla backstage pre fanklubákov a výhercov od Relaxu. Ako sa dostavili na pódium, absolútne som netušila, ako sa mám cítiť. Moje celkové pocity boli totálne zmiešané a ja som sa vážne cítila, akoby som stála na nejakom koncerte prvý raz.
A tak nejako vyhral pocit viny, depresie, aj keď ani neviem prečo. Našťastie to trvalo iba cez backstage, takže sa to dalo vydržať.
Katarze, kedy si Petr nevedel spomenúť na text (úprimne, ani ja), Pouta, Celibát a Nový obzory.
Tentoraz mi Petr nedal mikrofón pred ústa a ja som mu za to bola vďačnejšia, ako ešte nikdy (asi dobre vedel, prečo to nerobí - staré dobré Pouta v backstage v Ostrave).
Aj keď som to vtedy nedala na sebe vidieť, strašne ma potešilo, keď sa Petr párkrát pozrel naším smerom a taktiež okolo nás prešiel, ale to je druhá vec.
Pamätám si, že som sa vážne snažila usmievať sa (aj keď ten pocit neprestával), ale potom mi Klárka povedala, nech sa aspoň na chvíľu snažím usmiať. Viem si živo predstaviť, ako som sa tvárila, ale to vážne nešlo.
Fakt ma mrzí, že som celý backstage predepkovala. A hlavne úplne zbytočne. Teraz by som to najradšej vrátila a moc by som si to užila.
Koncert pre členov fanklubu sa skončil a ako klasicky nasledovala fotka so Slzou.Tentoraz nikto neopúšťal svoje miesto, všetci boli na tom svojom mieste v prvej rade (aj v tomto to bolo s Ostravou iné).
Toto bola asi piata fotka, ktorá vznikla. Pavlínka si nevšimla, že to fotí trošičku na krivo. Prišiel smiech cez celú halu.
Možno nie je taká zlá, za akú som ju najskôr mala. Za to, že odmieta úplne všetky pozvánky zo Slovenska, nemusí byť najhoršia.
Na druhej strane ja som v poslednej dobe zistila, že vôbec neviem odhadnúť ľudí. Takže mňa sa na názor ani vlastne nemusíte pýtať.
Tentoraz sme nečakali na koncert dve hodiny, ale iba jednu. Za tú hodinu som konečne dokázala úplne zmeniť náladu. Konečne som sa začala reálne tešiť na koncert, ktorý mal nasledovať. Teraz seriózne neviem, či písať o tom, ako som sa objavila na Instastory od Petra, či od Relaxu (proste snaž sa tváriť nenápadne, že nič nevidíš, keď Pavlína stojí priamo za klávesami (nad tebou) a točí celú halu) alebo to kývanie si s ľuďmi, ktorých poznáte, cez celú prvú radu. To bolo tak milé!♥
Alebo to, ako sa ľudia vedľa mňa snažili vytlačiť z prvej rady jedno dievča, ktoré sa pretlačilo až potom, čím úplne zužovala priestor?
Ale aj keď zabudnem 50% z tej hodiny, pokúsim sa ísť po porade.
Neviem prečo, ale na každom ich koncerte, kde sú viditeľní SBSkári, tak ma nemajú radi.
Keďže som bola jedna z mála osôb, ktorí vlastnili vodu (čistá voda z Regiojetu je vážne úžasná vec) - teda minimálne jediná, ktorá počula, že Natka, od ktorej som stála zhruba päť ľudí je smädná. Tak jej teda podám, nie?
Celý čas som na sebe cítila pohľad toho SBSkára, ale snažila som sa to ignorovať. Cestou naspäť som dostala to vysnívané upozornenie od neho a to to, že tam s vodou nemáme manipulovať (dnešok s týmto pánom bude ešte len zaujímavý).
Pár minút na to si opäť niekto vypýtal vodu a to už som vedela, že ten pán za zábranou čaká na moju reakciu. Ale ja som milá osoba, ktorá sa aj tak veľmi rada podelí.
Nakoniec nič nepovedal.
Prišlo rozprávanie zážitkov s inými SBSkármi, za čo nadšený moc nebol - ale cudzie rozhovory sa aj tak nemajú počúvať, takže nemal byť za čo na mňa nahnevaný.
V Havířove a Ostrave boli tí najlepší SBSkári.
A ďalší bláznivý nápad?
To dievča, ktoré sa natlačilo do prvej rady som vôbec neriešila, dokým som nezistila, že sa oddiaľujem od tej krabice, kde stáva Petr. Napadol mi šialený nápad, ale nemohol ma nikto - teda ten pán - vidieť a muselo to byť aspoň čiastočne nenápadne.
Ten box mi stačilo posunúť aspoň o pár sekúnd, aby som bola pri ňom aspoň čiastočne tak, ako predtým. A tak veľmi nenápadne (a iba o kúsok) som ten box posunula na našu stranu (pár centimetrov si nevšimne ani milý pán stojaci pri reklame a ani Petr, ktorý po tom bude kráčať).
Nikto si nič nevšimol.
To, ako niekto vzadu začal skandovať "Hoggy" nekomentujem, pretože potom by som musela byť protivná. Ale na druhej strane, "Hoggyho" prekričalo naše "Slza", takže fajn, nie?
Tak ale poďme konečne ku koncertu. Tento koncert bol špeciálny tým, že som takmer nefotila. Najskôr to bolo kvôli zákazu, ale potom som si tak či tak chcela užiť koncert. Nabudúce si ten foťák neberiem vôbec.
To je dôvod, prečo mám z celého koncertu iba dve videá a to tiež úplne nekvalitne natočené, pretože to bola moja jedna z dvoch najobľúbenejších pesničiek od Slzy a ja som si ju chcela užiť aj tam a nielen doma, kde budem spomínať na ten úžasný deň.
Pravdu povediac, som celkom rada, že tam bol zákaz zrkadloviek, pretože zo začiatku som ju nemala vytiahnutú vôbec. Vnímala som iba koncert. Nemám síce žiadne videá a ani fotky, ale za to som si to užila tak, ako snáď ešte doteraz ani raz. Tak predsa len bol ten koncert v niečom nový. Konečne som si ho užila tak, ako som mala všetky.
Síce nemám nikde zaznamenané tie časti, kedy sa na mňa Petr pozeral alebo nemám fotky toho, ako ma Petr drží za ruku, ale za to si to všetko pamätám a v ten moment som si to užila omnoho viac, akoby som mala stále fotiť.
Tento koncert som sa snažila užiť si to najviac, ako to šlo. To, ako som spievala na koncerte a pozerala sa na mňa minimálne tá holka, ktorá sa tam nejako dostala, aj keď tam nebola?
Alebo ako som si Na srdci a Léto lásky spievala slovenskú verziu, pretože česká absolútne netuším, ako sa spieva a tak sa na mňa všetci pozerali?
Ale k tomu Létu lásky.
Až teraz som si uvedomila, že si pri každom článku nájdem nejakú časť, kedy sa chovám, akoby mi bolo opäť trinásť.
Stále je mi to srdečne jedno, pretože takto moc šťastná som iba občas, takže sa môžem správať ako chcem, môžem písať, ako chcem a nikto mi to nemôže vyčítať.
Spomenula som si, ako pri časti
Tak připravit a pal!
lietali na YouFeste konfety. Mám právo sa chovať na trinásť, keď sa mi Petr pri tej časti pozrel do očí, usmial sa a ukázal na mňa alebo som už na to stará?
Je môžné, že mi aj takáto obyčajná maličkosť dokázala vyčariť úsmev na tvári a tak ohromne zlepšiť náladu?
Tak a teraz si predstavte všetky pesničky, kedy Petr chodí na krabice medzi fanúšikov. Normálny človek by za ním natiahol ruku, ale ja som takmer všetky pesničky iba tak stála a pozeral sa naňho. Proste iba tak.. Bez pohybu...
A potom prišli Atrakce a ja som to konečne urobila. Po týždni som za ním natiahla ruku a dúfala, že chytí na tých pár sekúnd práve mňa.
Vážně už tě znám-
Ehm... Vážne?😊😌 Strašne rada uvažujem nad textami, kde sa mi buď pozerá do očí alebo sa ma drží za ruku.
Ale inak som úplne v pohode. Vážne.
A potom dostala mikrofón pred ústa Evička. Myslím, že každá dostala to, čo chcela. Bolo by síce vtipné, keby ma tam celá hala počula spievať, ale to seriózne nikto nechcel.
Prišiel Smajlík a ja som jednoducho musela vytiahnuť zrkadlovku. SBS-kár/neSBSkár, túto pesničku milujem, pamäť v mobile mám plnú a ja ju proste musím mať natočenú.
Ten sa na mňa iba škaredo pozrel, ale inak nič nepovedal. Som na seba hrdá.
Pesnička Smajlík bude snáď navždy moja srdcovka. Naživo som ju mohla počuť iba dva razy a o to viac si ju vážim. Tá atmosféra pri tej pesničke je neuveriteľná. A keď zoberiem do úvahy to, že keď som tú pieseň počula pred rokom prvý raz, skoro celú som ju prerevala. No vážne. Stačil mi ten text počuť raz a doslova som si tú pieseň zamilovala.
Naživo to bolo niečo ohromné.
Hneď, ako Petr povedal o rozsvietení haly, napadla mi jedna jeho veta z jarného turné.
Jeden úsměv = jedno světlo...
Toto je asi jediná pesnička, ktorú mám natočenú a som moc rada, že som si vybrala práve túto.
To, že sa mi Petr na konci (tá časť, ktorú som v Ostrave na turné prerevala😄) pozrel do kamery, keď bol priamo nado mnou, ale ja som to mala ešte stále z pódia priblížené a tak mi nahralo tak maximálne jeho ruku odignorujeme, áno?
Ďalšia časť, ku ktorej som sa chcela vyjadriť, bolo Lukášovo sólo. Pred koncertom sa mi všetci ospravedlňovali za ohluchnutie z toho kričania.
Keby ste počuli mňa tesne pred jeho sólom, neviem, kto by sa mal komu ospravedlňovať.
A hádajte, kto pred koncertom, cez koncert a aj po koncerte všetkých objímal? Presne tak, Evička. Zlatíčko toto♥
A z pesničiek by som sa asi v poslednom rade chcela vyjadriť k Lexaurinovi. Okrem toho, že je to jedna z mojich obľúbených pesničiek, pri tejto piesni Petr chodí k fanúšikom. Doslova. Síce nechápem, ako sa mohol udržať na tom zábradlí, ktoré fakt ledva stalo, ale postavil sa priamo ku mne. Tesne k mojej ruke si položil jednu nohu a potom druhú na druhú stranu a naklonil sa k fanúšikom (píšem to ako osoba, ktorá rada píše storky a hlavne tie takéto milé scény? Nie? Tak nič..).
Aj keď som bola ozaj rada za tú blízkosť, bála som sa, že by mohol spadnúť. Seriózne som tým zábranám neverila.
Ale Petr to samozrejme ako klasicky zvládol♥.
Môžem už začať písať o tom najemotívnejšom zážitku večera? Uvedomujem si, že to nedokážem opísať ani tisíckami slov, ani keby som sa moc snažila, nikdy to neopíšem tak nádherne, aké to bolo.
Ale oznámiť vám to aspoň môžem, nie?
Koniec celého koncertu, na pódiu stáli už iba sám Petr Lexa a Lukáš Bundil. Pamätám si to iba z útržkov, ale viem, že sa to začalo dlhým, nekonečným potleskom a krikom. Obaja z nich boli tak šťastní. Takúto úprimnú, nefalšovanú radosť na človeku nevidíte každý deň. Takáto radosť príde naozaj iba občas. Tie ich výrazy - úsmevy si budem pamätať snáď navždy. Vôbec to nedokážem opísať, ale aj tak to bolo šialene nádherné. Tento pocit si budem pamätať snáď najdlhšie a budem ho brať ako jeden z tých najlepších, ktoré som na Slze pocítila.
ĎAKUJEM.
A potom to prišlo. Neviem, či to bolo z ich (a aj mojej) úprimnej radosti alebo z toho, ako som na nich hrdá (je neuveriteľné, čo dosiahli za tie tri roky, čo ich poznám), ale oči sa mi zaplnili slzami.
Chcela som to zastaviť a užiť si ešte posledný pohľad na nich, ale to nešlo. Tento moment bol tak neskutočne nádherný!💔
Už som si myslela, že všetko bude v poriadku a ja prestanem revať ako malé decko, ale potom ma Klárinka objala so slovom „Neplakej."
Seriózne. Kto by pri tomto slove prestal, keby si ešte k tomu spomenul na nich, ako tam ešte pred pár minútami stáli? Takže samozrejme ďalšie Slzy.
Vtedy, keď som si myslela, že to už určite nebude výnimočnejšie a emotívnejšie, vtedy som si uvedomila, že takmer každý má uslzené oči a každý sa objíma. Nebola som jediná, čo potrebovala poriadne objať...
A tak to skončilo tak, že sa ešte pätnásť minút po koncerte takmer celá uslzená prvá rada objímala. Naozaj neviem, čo na to povedať. Bolo to jednoducho krásne.
Mám Vám rozpísať aj o tom našom spoločnom fotení (ktoré bolo minimálne tak cool, ako Slza fotenie)?
"Aj ja chcem byť na fotke!"
Na tých fotkách je aspoň z malej časti vidieť, aká som tam bola šťastná. Ďakujem moc všetkým tým ľuďom za ten najkrajší a najemotívnejší deň môjho života.
Zostávali asi dve hodiny do odchodu môjho vlaku a ja som mala samozrejme ešte stále čas. Keďže pitný režim nie je dôležitý (aspoň som si to myslela cez koncert) a ja som za celý deň nevypila skoro nič, dúfala som, že aj tu budú predávať Relaxy. Ako sme hľadali wc-ka a Relax stánok, dostali sme sa k tejto nevinnej cedule, s ktorou som si jednoducho musela urobiť fotku.
Konečne sme sa dostali k Relaxu. Vtedy som bola asi najšťastnejšia osoba za to, že Slza spolupracuje s nejakými tekutinami. Chcela som si isť sama kúpiť, ale potom som zistila, že Simča vyhrala od nich súťaž, takže dostala od nich dve fľašky a jednu mi darovala. No mohla som byť vtedy vďačnejšia a šťastnejšia?
Keďže všetci, s kým som tam bola, chceli ísť na radu poslední (pôvodne som chcela ísť aj ja, ale tá autogramiáda sa hýbala tak pomaly), zostali čakať na balkóne a ja som presvedčila Klárku, nech ide dole so mnou. Ja tam sama nepôjdem.
Za čo som jej moc vďačná♥.
K tomu státiu v rade vlastne ani nemám už skoro čo napísať. To, že sa rada vôbec nehýbala alebo to, že niekto že vraj neobjal Lukáša (tá osoba mala z pekla šťastie, že som sa nepozerala) je pre všetých dosť nezáživné.
Za to o tom, ako holky rozoberali na balkóne zábradlie by sa určite dali napísať celé slohovky😂.
Pamätám si, ako som v tej dlhej rade hľadala Natku, ktorá mala ísť na ten istý vlak, ako ja. Chcela som sa jej nejako opýtať, či už bola na autogramiáde alebo nie. Ale zo začiatku ma vôbec nevidela a keď už ma konečne zazrela, tak nerozumela, čo som jej naznačovala.
"Tak to zařvi.."
No ako myslíte.
"UŽ SI BOLAAA?" celá hala stíchla a všetci sa pozerali na mňa. To ticho...
Asi to bolo trošičku viac nahlas, ako som sa to snažila zakričať.
Odpovedala mi, že nie a ja samozrejme cez celý kulturák "DOBREE.."
Danajová, teší ma.
Rada sa zrazu zmenšovala a ja som bola stále bližšie a bližšie k ním. Viem, že už tam ma mrzelo, že vždy im chcem moc poďakovať za koncert, ale vždy sa toho bojím, alebo neviem, čo príde za blok. Ešte k tomu som chcela Petrovi povedať jednu ďalšiu osobnú vec a mne bolo jasné, že aj tak to skončí pri "môžem Vás objať"?
A tak to aj vlastne začalo. Hneď ako som k ním prišla, opýtala som sa ich na objatie. Už som spomenula aj v tomto článku, ako moc rada ich objímam?
Je moc zlé, že objatie s Petrom nemám na fotke (mám ale dve videá, čo mi to celkom nahradzuje, nie? Ďakujem moc Klárke a Verči za videa♥ - a Evičke za objímačku s Lukášom☺).
Petrovi som sa ospravedlnila za to, čo som potrebovala (o tom fakt inokedy) a najlepšie asi na tom bolo to, že on vážne nechápal. Seriózne netušil o čom som rozprávala a to napomáhalo tomu, že dnešok je jeden z tých najlepších dní, ktoré som kedy zažila.
Medzitým som sa im aj odvážila poďakovať za koncert, ale na to nebola žiadna reakcia, pretože nikto okrem mňa (a pár ľudí za zábranou netušil, o čom hovorím).
Ešte raz som sa ospravedlnila, za čo som dostala odpoveď od Lukáša otázku
"A za co, že jsi zdržovala na autogramiádě?"
Dobre Bundil. To si zapamätám nabudúce, keď niekto povie, že Slza je iba o Petrovi...
Inak bol toto asi vážne najkratší čas, ktorý som pri nich strávila. Fakt som mala ísť na konci...
Hneď ako som od nich odišla, na mňa čakali už tie najúžasnejšie zlatíčka a zdieľali so mnou tú radosť, aj keď ich to čakalo až neskôr.
Za tie ďalšie objatia (hlavne od Evičky, ktorá ma skoro udusila) som im bola šialene vďačná.
Vážne najlepší koncert s najlepšími ľuďmi.
Mám sem písať o našom Smajlíkovi, ktorého sme spievali hneď pri ich autogramiádovom stole ja, Klárka, Evička, Verča, Eliška a Sabča?
Aj keď tam zniem strašne falošne, video z nášho pokoncertného Smajlíka mi vždy neskutočne zlepší náladu. Mohla som s týmito ľuďmi zažiť ešte viac emotívenší deň? Opakujem sa, ale môžem za to, že tieto slová mi stále behajú v hlave a ja musím stále myslieť na to, aké to bolo úžasné?
Neviem akým zázrakom sa dostal k Evičke môj telefón (fakt si to nepamútám😄), ale doma, keď som si to video pozrela, bola som im za to strašne vďačná. Tak ako so Smajlíkom, aj toto video vie prebudiť tie najkrajšie spomienky.
V skratke, na tom videu je pozdrav od Evičky, Verči, Anetky, Simči, Barči, Sabči a Elišky No môžem byť vďačnejšia za takých ľudí?
Lenže všetko nádherné sa raz skončí a mne už za chvíľu mal ísť vlak. Neskutočne ma mrzelo, že musím opustiť všetkých tých úžasných ľudí. Najradšej by som s nimi zostala, ale vlak nepočká. Moc ma mrzelo to lúčenie so všetkými úžasnými ľuďmi, s ďalšími, s ktorými som si myslela, že sa ani nestihnem rozlúčiť, ale stihli ma dobehnúť ešte predtým, ako som dobehla zbytok, ktorý šiel na nádraží a moc ma mrzí, že som sa nestihla rozlúčiť s ďalšími mnoho ľuďmi.
Na nádraží som nakoniec išla s Naty, Natty, Libuškou a jej chlapom, Verčou a jej maminou a Romčou. Všetci išli na ten istý vlak, ako ja.
Tak a teraz si predstavte, že kvôli vlaku, na ktorý sa strašne ponáhľate, nestihnete byť na autogramiáde medzi poslednými, odídete skôr od tých najlepších ľudí a na nádraží zistite, že Váš vlak bude meškať 50 minút. Nevadí... Vážne v poriadku.
Po najdlhšej hodine v našich životoch alebo bitke dvoch opitých ľudí nám konečne naskočila koľaj, kadiaľ príde náš vlak.
Zo začiatku mi prišlo celkom zbytočné ísť za niekým, kto je od Vás cez polovicu vlaku, ale potom mi to až tak zle neprišlo.
Ja som totiž bola v druhom vozni, niekto v šiestom a niekto až v desiatom.
A to, že vlak bol očíslovaný odzadu ani nebudem spomínať, dobre?
Na začiatku cesty som bola zase s dievčatami, s ktorými som prišla aj vlakom tam, Povedali sme si nejaké zážitky a viacmenej sme boli vďaka únave ticho.
Keď už sa mi pomaly darilo zaspať, okolo nášho kupéčka prešlo/resp. zastavilo sa pri ňom pár dievčat. Až pri dlhšom zaostrovaní mi došlo, že ma tie úžasné zlatíčka (Natka, Romča a Libuška) prišli pozrieť♥.
Bolo to od nich strašne milé a aj keď ma zobudili, moc ma tým potešili.
Po nejakej tej hodine, keď som opäť verila, že sa mi podarí zaspať, mi Natka napísala, nech idem za ňou (a druhou Nattkou) do kupé, že je u nich sranda. Presne tak. Z dvojky do desiatky.
U nás v kupé všetci spali a tak mi bolo jasné, že to nikomu nebude prekážať.
Cestou som ešte stretla Romču, ktorá už na ďalšej stanici vystupovala. Objala som sa s ňou, rozlúčila a pokračovala do dvojky.
Úprimne, ani trochu neľutujem, že som tam šla, pretože u nich bolo vážne super. Už predtým medzi nimi a tromi nejakými chlapmi bola debata o Slze a keď som prišla ja, spomenuli na jednu slovenskú skupinu Horkýže Slíže. Aj tak nie sú lepší, ako Slza.
Vlastne sa to začalo tým, že si ma vezme nejaký starý Martin z Ostravy (pod podmienkou, že začne počúvať Slzu) alebo že máme od nejakého ďalšieho chlapa pozdravovať "toho nášho Lexu".
A čo môže byť lepšie, ako v nočnom vlaku spievať Holomráz, či Celibát s vokálmi od toho jedného chlapa?
Škoda, že sme to mali dať nakoniec tichšie kvôli nočnému kľudu.
Tak či onak, tento deň bol nezabudnuteľný. Ďakujem, ďakujem a ešte raz ďakujem všetkým, ktorí ho mohli so mnou zažiť. Bolo to nezabudnuteľné♥
Špeciálne ďakujem Klárke Neherovej, Evičke Hammerovej, Verči Křižákovej, Sabči Muchovej, Barči Baštincovej, Simči Petruškovej, Anet Šoltýsovej, Verči Královej, Nattke Paule Horákovej, Natke Svobodovej, Libuške Kokoszynskej, Eliške Markovej, Tomášovi Pruchovi a Romči Plánkovej.
Ďalej moc ďakujem, že som mohla vidieť Alenu Uzlovú, Michaela Hájka, Kristýnu Pavelkovú, Simču Mrázovú, Terezu Hrnčiříkovú, Mišku a Natku Lovásové, Verču Kovářovú a mnoho ďalších úžasných skvelých ľudí♥
A HLAVNE SAMOZREJME ĎAKUJEM MOC SLZE ZA JEDEN Z TÝCH NAJLEPŠÍCH DNÍ♥
10.11♥
Takže moc ďakujem za čakanie na nádraží Klárke Neherovej, Evičke Hammerovej, Verči Křižákovej a Sabči Muchovej.
Zlatíčka♥.
Do koncertu pre výhercov od Relaxu a pre Slzaholikov z fanklubu chýbali ešte viac, ako dve hodiny, ale aj tak sme išli pred halu.
Ak tie pocity neprišli vo vlaku, tak prišli teraz. Z neznámeho dôvodu som sa cítila, akoby to mal byť môj prvý koncert. Aj keď som ich videla pred týždňom, celého toho dňa som sa neskutočne bála. Asi ešte nikdy som nemala tento pocit a ja som nechápala prečo. Možno sčasti viem prečo, ale o tom inokedy.
Tak či onak, všetkým tie minúty síce ubiehali ako hodiny, ale u mňa to bolo naopak. Každou minútou bližšie ku koncertu som uvažovala o tom, že sa vrátim na nádraží a počkám tam. Škoda, že som si vôbec nepamätala, kadiaľ sme prišli.
Zabočili sme a na konci ulice bola skupinka niekoľkých ľudí. Pomaly sa to ublížilo a ja som ešte stále zvažovala odchod na nádraží. Ako sme sa blížili k skupinke, uvedomila som si, že som sa celkom mýlila, pretože to nakoniec bol nejaký bar, pred ktorým sedelo pár alkoholikov. Alkoholikov a Slzaholikov si reálne môžem zmýliť iba ja.
Konečne sme prišli na miesto, kde už stálo mnoho ďalších úžasných ľudí. Oplatí sa mi písať o tom emotívnom objímaní s ľuďmi, ktorých som tak dlho nevidela?
Okej, mnoho z nich som videla na YouFeste, ale to je jedno.
Tak či onak, toto som si za tých pár koncertov neskutočne obľúbila. Možnosť objať desiatky skvelých ľudí, ktorí bývajú ďaleko, takže ich mimo koncertu nemáte šancu vidieť.
Čo viac si priať?
Následovne som zistila a taktiež sa pozdravila s Tomášom, ktorého najväčší životný úspech je to, že si Petr dal fotku fotenú ním na profil (ja som musela😂), ktorý si ma vôbec nepamätal. Opakujem: Mňa si niekto nepamätal.
Potom som dostala od Simči (holka, ktorá požiadala Petra o ruku) čokoládu, za čo som jej šialene vďačná. Milujem čokoládu.
Na druhej strane som vážne netušila, odkiaľ ma pozná, pretože predtým sme sa nevideli na nijakom koncerte. A presne takto som si našla väčšinu Slzaholických kamarátov) - nikoho nepoznáte, zatiaľ čo on Vás veľmi dobre pozná, či už z fanklubu alebo z nejakej sociálnej sieti...
Čo sa týka tohoto, ďalej moc ďakujem Alči za SLZA košeľu. Moc si toho vážim, je úžasná. A taktiež ďakujem Kristýne za čiernobiely hrnček. Strašne moc im ďakujem, aj keď potom som sa cítila celkom blbo, že ja som do Pardubic išla naprázdno.
Ale späť k tým dvom najkratším hodinám môjho života. Posledných dvadsať minút sme sa ešte viac naladili na koncert, pretože nám prišlo robiť spoločnosť Hit rádio, ktoré nám púšťalo pesničky od Slzy. Tá atmosféra bola nádherná. Všetci tí, čo tam stáli sa rozospievali a vôbec by som sa nečudovala, keby nás bolo počuť cez celé Pardubice.
Tí, ktorí bývajú okolo kultúrneho domu, museli mať obrovskú radosť. Na druhej strane pán z vyšších poschodí nám odkýval. Milý pán.
17:30
Ani si nepamätám, ako rýchlo to mohlo ubehnúť, ale už bolo 17:30 a dvere od kulturáku sa otvorili.
Celkom ma mrzelo to, ako moc sa tam ľudia tlačili, ale rozumiem.. Každému išlo o prvú radu a ja im to neberiem. Tak či onak som vlastne bola jedna z tých, ktorí sa tlačili.
Neuveríte, ale skontrolovali mi lístok (kto čítal HT Ostava vie, že tam nám ich nekontrolovali - ale kúpený som mala aj tam). Prešli sme okolo Pavlíny (manažérka Slzy), ktorá kontrolovala mená. Neviem, či to tak bolo iba pri nás alebo ju tam fakt nebavilo stáť, ale ako sme jej povedali mená, ani sa nepozerala na zoznam a pustila nás dnu. Alebo si ma možno pamätá z Ostravy a Prahy.
Prvá rada bola zaistená. Stála som rovno pri krabici, kadiaľ Petr vždy chodí. Som hrdá na seba za to, ako krásne si viem vždy nájsť miesto.
Ako som sa dostala do prvej rady, konečne prišiel čas rozhliadnuť si halu. Úplne sa to líšilo od Ostravy, kedy mali koncert na štadióne (a bolo to nezabudnuteľné). A hneď mi napadlo, že aj kulturák u nás v meste je určite väčší od tohto. Tak Slza, ďalšie turné Vás očakávam aj u nás.
V prvej rade stáli pri mne z jednej strany opäť Tomáš, následovne ďalšia Verča a dve Natky (ďalej si z fotiek neviem vyčítať) a z druhej Klárka, Evička, Verča, Eliška a Sabča♥.
Mám taký pocit, že keby môžem, tak vymenujem celú prvú radu.
Najviac sa mi aj tak páčili tie plastové zábrany, ktoré vôbec nedržali a tak som dobre vedela, kde skončím, keď Petr pôjde k fanúšikom a zozadu sa na mňa budú tlačiť ľudia.
Tak a potom prišla backstage pre fanklubákov a výhercov od Relaxu. Ako sa dostavili na pódium, absolútne som netušila, ako sa mám cítiť. Moje celkové pocity boli totálne zmiešané a ja som sa vážne cítila, akoby som stála na nejakom koncerte prvý raz.
A tak nejako vyhral pocit viny, depresie, aj keď ani neviem prečo. Našťastie to trvalo iba cez backstage, takže sa to dalo vydržať.
Katarze, kedy si Petr nevedel spomenúť na text (úprimne, ani ja), Pouta, Celibát a Nový obzory.
Tentoraz mi Petr nedal mikrofón pred ústa a ja som mu za to bola vďačnejšia, ako ešte nikdy (asi dobre vedel, prečo to nerobí - staré dobré Pouta v backstage v Ostrave).
Aj keď som to vtedy nedala na sebe vidieť, strašne ma potešilo, keď sa Petr párkrát pozrel naším smerom a taktiež okolo nás prešiel, ale to je druhá vec.
Pamätám si, že som sa vážne snažila usmievať sa (aj keď ten pocit neprestával), ale potom mi Klárka povedala, nech sa aspoň na chvíľu snažím usmiať. Viem si živo predstaviť, ako som sa tvárila, ale to vážne nešlo.
Fakt ma mrzí, že som celý backstage predepkovala. A hlavne úplne zbytočne. Teraz by som to najradšej vrátila a moc by som si to užila.
Koncert pre členov fanklubu sa skončil a ako klasicky nasledovala fotka so Slzou.Tentoraz nikto neopúšťal svoje miesto, všetci boli na tom svojom mieste v prvej rade (aj v tomto to bolo s Ostravou iné).
 |
| Tak a hľadajte :) |
Možno nie je taká zlá, za akú som ju najskôr mala. Za to, že odmieta úplne všetky pozvánky zo Slovenska, nemusí byť najhoršia.
Na druhej strane ja som v poslednej dobe zistila, že vôbec neviem odhadnúť ľudí. Takže mňa sa na názor ani vlastne nemusíte pýtať.
Tentoraz sme nečakali na koncert dve hodiny, ale iba jednu. Za tú hodinu som konečne dokázala úplne zmeniť náladu. Konečne som sa začala reálne tešiť na koncert, ktorý mal nasledovať. Teraz seriózne neviem, či písať o tom, ako som sa objavila na Instastory od Petra, či od Relaxu (proste snaž sa tváriť nenápadne, že nič nevidíš, keď Pavlína stojí priamo za klávesami (nad tebou) a točí celú halu) alebo to kývanie si s ľuďmi, ktorých poznáte, cez celú prvú radu. To bolo tak milé!♥
Alebo to, ako sa ľudia vedľa mňa snažili vytlačiť z prvej rady jedno dievča, ktoré sa pretlačilo až potom, čím úplne zužovala priestor?
Ale aj keď zabudnem 50% z tej hodiny, pokúsim sa ísť po porade.
Neviem prečo, ale na každom ich koncerte, kde sú viditeľní SBSkári, tak ma nemajú radi.
Keďže som bola jedna z mála osôb, ktorí vlastnili vodu (čistá voda z Regiojetu je vážne úžasná vec) - teda minimálne jediná, ktorá počula, že Natka, od ktorej som stála zhruba päť ľudí je smädná. Tak jej teda podám, nie?
Celý čas som na sebe cítila pohľad toho SBSkára, ale snažila som sa to ignorovať. Cestou naspäť som dostala to vysnívané upozornenie od neho a to to, že tam s vodou nemáme manipulovať (dnešok s týmto pánom bude ešte len zaujímavý).
Pár minút na to si opäť niekto vypýtal vodu a to už som vedela, že ten pán za zábranou čaká na moju reakciu. Ale ja som milá osoba, ktorá sa aj tak veľmi rada podelí.
Nakoniec nič nepovedal.
Prišlo rozprávanie zážitkov s inými SBSkármi, za čo nadšený moc nebol - ale cudzie rozhovory sa aj tak nemajú počúvať, takže nemal byť za čo na mňa nahnevaný.
V Havířove a Ostrave boli tí najlepší SBSkári.
A ďalší bláznivý nápad?
To dievča, ktoré sa natlačilo do prvej rady som vôbec neriešila, dokým som nezistila, že sa oddiaľujem od tej krabice, kde stáva Petr. Napadol mi šialený nápad, ale nemohol ma nikto - teda ten pán - vidieť a muselo to byť aspoň čiastočne nenápadne.
Ten box mi stačilo posunúť aspoň o pár sekúnd, aby som bola pri ňom aspoň čiastočne tak, ako predtým. A tak veľmi nenápadne (a iba o kúsok) som ten box posunula na našu stranu (pár centimetrov si nevšimne ani milý pán stojaci pri reklame a ani Petr, ktorý po tom bude kráčať).
Nikto si nič nevšimol.
To, ako niekto vzadu začal skandovať "Hoggy" nekomentujem, pretože potom by som musela byť protivná. Ale na druhej strane, "Hoggyho" prekričalo naše "Slza", takže fajn, nie?
Tak ale poďme konečne ku koncertu. Tento koncert bol špeciálny tým, že som takmer nefotila. Najskôr to bolo kvôli zákazu, ale potom som si tak či tak chcela užiť koncert. Nabudúce si ten foťák neberiem vôbec.
To je dôvod, prečo mám z celého koncertu iba dve videá a to tiež úplne nekvalitne natočené, pretože to bola moja jedna z dvoch najobľúbenejších pesničiek od Slzy a ja som si ju chcela užiť aj tam a nielen doma, kde budem spomínať na ten úžasný deň.
Pravdu povediac, som celkom rada, že tam bol zákaz zrkadloviek, pretože zo začiatku som ju nemala vytiahnutú vôbec. Vnímala som iba koncert. Nemám síce žiadne videá a ani fotky, ale za to som si to užila tak, ako snáď ešte doteraz ani raz. Tak predsa len bol ten koncert v niečom nový. Konečne som si ho užila tak, ako som mala všetky.
Síce nemám nikde zaznamenané tie časti, kedy sa na mňa Petr pozeral alebo nemám fotky toho, ako ma Petr drží za ruku, ale za to si to všetko pamätám a v ten moment som si to užila omnoho viac, akoby som mala stále fotiť.
Tento koncert som sa snažila užiť si to najviac, ako to šlo. To, ako som spievala na koncerte a pozerala sa na mňa minimálne tá holka, ktorá sa tam nejako dostala, aj keď tam nebola?
Alebo ako som si Na srdci a Léto lásky spievala slovenskú verziu, pretože česká absolútne netuším, ako sa spieva a tak sa na mňa všetci pozerali?
Ale k tomu Létu lásky.
Až teraz som si uvedomila, že si pri každom článku nájdem nejakú časť, kedy sa chovám, akoby mi bolo opäť trinásť.
Stále je mi to srdečne jedno, pretože takto moc šťastná som iba občas, takže sa môžem správať ako chcem, môžem písať, ako chcem a nikto mi to nemôže vyčítať.
Spomenula som si, ako pri časti
Tak připravit a pal!
lietali na YouFeste konfety. Mám právo sa chovať na trinásť, keď sa mi Petr pri tej časti pozrel do očí, usmial sa a ukázal na mňa alebo som už na to stará?
Je môžné, že mi aj takáto obyčajná maličkosť dokázala vyčariť úsmev na tvári a tak ohromne zlepšiť náladu?
Tak a teraz si predstavte všetky pesničky, kedy Petr chodí na krabice medzi fanúšikov. Normálny človek by za ním natiahol ruku, ale ja som takmer všetky pesničky iba tak stála a pozeral sa naňho. Proste iba tak.. Bez pohybu...
A potom prišli Atrakce a ja som to konečne urobila. Po týždni som za ním natiahla ruku a dúfala, že chytí na tých pár sekúnd práve mňa.
Vážně už tě znám-
Ehm... Vážne?😊😌 Strašne rada uvažujem nad textami, kde sa mi buď pozerá do očí alebo sa ma drží za ruku.
Ale inak som úplne v pohode. Vážne.
A potom dostala mikrofón pred ústa Evička. Myslím, že každá dostala to, čo chcela. Bolo by síce vtipné, keby ma tam celá hala počula spievať, ale to seriózne nikto nechcel.
Prišiel Smajlík a ja som jednoducho musela vytiahnuť zrkadlovku. SBS-kár/neSBSkár, túto pesničku milujem, pamäť v mobile mám plnú a ja ju proste musím mať natočenú.
Ten sa na mňa iba škaredo pozrel, ale inak nič nepovedal. Som na seba hrdá.
Pesnička Smajlík bude snáď navždy moja srdcovka. Naživo som ju mohla počuť iba dva razy a o to viac si ju vážim. Tá atmosféra pri tej pesničke je neuveriteľná. A keď zoberiem do úvahy to, že keď som tú pieseň počula pred rokom prvý raz, skoro celú som ju prerevala. No vážne. Stačil mi ten text počuť raz a doslova som si tú pieseň zamilovala.
Naživo to bolo niečo ohromné.
Hneď, ako Petr povedal o rozsvietení haly, napadla mi jedna jeho veta z jarného turné.
Jeden úsměv = jedno světlo...
Toto je asi jediná pesnička, ktorú mám natočenú a som moc rada, že som si vybrala práve túto.
To, že sa mi Petr na konci (tá časť, ktorú som v Ostrave na turné prerevala😄) pozrel do kamery, keď bol priamo nado mnou, ale ja som to mala ešte stále z pódia priblížené a tak mi nahralo tak maximálne jeho ruku odignorujeme, áno?
Ďalšia časť, ku ktorej som sa chcela vyjadriť, bolo Lukášovo sólo. Pred koncertom sa mi všetci ospravedlňovali za ohluchnutie z toho kričania.
Keby ste počuli mňa tesne pred jeho sólom, neviem, kto by sa mal komu ospravedlňovať.
A hádajte, kto pred koncertom, cez koncert a aj po koncerte všetkých objímal? Presne tak, Evička. Zlatíčko toto♥
A z pesničiek by som sa asi v poslednom rade chcela vyjadriť k Lexaurinovi. Okrem toho, že je to jedna z mojich obľúbených pesničiek, pri tejto piesni Petr chodí k fanúšikom. Doslova. Síce nechápem, ako sa mohol udržať na tom zábradlí, ktoré fakt ledva stalo, ale postavil sa priamo ku mne. Tesne k mojej ruke si položil jednu nohu a potom druhú na druhú stranu a naklonil sa k fanúšikom (píšem to ako osoba, ktorá rada píše storky a hlavne tie takéto milé scény? Nie? Tak nič..).
Aj keď som bola ozaj rada za tú blízkosť, bála som sa, že by mohol spadnúť. Seriózne som tým zábranám neverila.
Ale Petr to samozrejme ako klasicky zvládol♥.
Môžem už začať písať o tom najemotívnejšom zážitku večera? Uvedomujem si, že to nedokážem opísať ani tisíckami slov, ani keby som sa moc snažila, nikdy to neopíšem tak nádherne, aké to bolo.
Ale oznámiť vám to aspoň môžem, nie?
Koniec celého koncertu, na pódiu stáli už iba sám Petr Lexa a Lukáš Bundil. Pamätám si to iba z útržkov, ale viem, že sa to začalo dlhým, nekonečným potleskom a krikom. Obaja z nich boli tak šťastní. Takúto úprimnú, nefalšovanú radosť na človeku nevidíte každý deň. Takáto radosť príde naozaj iba občas. Tie ich výrazy - úsmevy si budem pamätať snáď navždy. Vôbec to nedokážem opísať, ale aj tak to bolo šialene nádherné. Tento pocit si budem pamätať snáď najdlhšie a budem ho brať ako jeden z tých najlepších, ktoré som na Slze pocítila.
ĎAKUJEM.
A potom to prišlo. Neviem, či to bolo z ich (a aj mojej) úprimnej radosti alebo z toho, ako som na nich hrdá (je neuveriteľné, čo dosiahli za tie tri roky, čo ich poznám), ale oči sa mi zaplnili slzami.
Chcela som to zastaviť a užiť si ešte posledný pohľad na nich, ale to nešlo. Tento moment bol tak neskutočne nádherný!💔
Už som si myslela, že všetko bude v poriadku a ja prestanem revať ako malé decko, ale potom ma Klárinka objala so slovom „Neplakej."
Seriózne. Kto by pri tomto slove prestal, keby si ešte k tomu spomenul na nich, ako tam ešte pred pár minútami stáli? Takže samozrejme ďalšie Slzy.
Vtedy, keď som si myslela, že to už určite nebude výnimočnejšie a emotívnejšie, vtedy som si uvedomila, že takmer každý má uslzené oči a každý sa objíma. Nebola som jediná, čo potrebovala poriadne objať...
A tak to skončilo tak, že sa ešte pätnásť minút po koncerte takmer celá uslzená prvá rada objímala. Naozaj neviem, čo na to povedať. Bolo to jednoducho krásne.
Mám Vám rozpísať aj o tom našom spoločnom fotení (ktoré bolo minimálne tak cool, ako Slza fotenie)?
"Aj ja chcem byť na fotke!"
Na tých fotkách je aspoň z malej časti vidieť, aká som tam bola šťastná. Ďakujem moc všetkým tým ľuďom za ten najkrajší a najemotívnejší deň môjho života.
Zostávali asi dve hodiny do odchodu môjho vlaku a ja som mala samozrejme ešte stále čas. Keďže pitný režim nie je dôležitý (aspoň som si to myslela cez koncert) a ja som za celý deň nevypila skoro nič, dúfala som, že aj tu budú predávať Relaxy. Ako sme hľadali wc-ka a Relax stánok, dostali sme sa k tejto nevinnej cedule, s ktorou som si jednoducho musela urobiť fotku.
 |
| Milujem môj humor, ktorý nikto nepochopí. |
Keďže všetci, s kým som tam bola, chceli ísť na radu poslední (pôvodne som chcela ísť aj ja, ale tá autogramiáda sa hýbala tak pomaly), zostali čakať na balkóne a ja som presvedčila Klárku, nech ide dole so mnou. Ja tam sama nepôjdem.
Za čo som jej moc vďačná♥.
K tomu státiu v rade vlastne ani nemám už skoro čo napísať. To, že sa rada vôbec nehýbala alebo to, že niekto že vraj neobjal Lukáša (tá osoba mala z pekla šťastie, že som sa nepozerala) je pre všetých dosť nezáživné.
Za to o tom, ako holky rozoberali na balkóne zábradlie by sa určite dali napísať celé slohovky😂.
Pamätám si, ako som v tej dlhej rade hľadala Natku, ktorá mala ísť na ten istý vlak, ako ja. Chcela som sa jej nejako opýtať, či už bola na autogramiáde alebo nie. Ale zo začiatku ma vôbec nevidela a keď už ma konečne zazrela, tak nerozumela, čo som jej naznačovala.
"Tak to zařvi.."
No ako myslíte.
"UŽ SI BOLAAA?" celá hala stíchla a všetci sa pozerali na mňa. To ticho...
Asi to bolo trošičku viac nahlas, ako som sa to snažila zakričať.
Odpovedala mi, že nie a ja samozrejme cez celý kulturák "DOBREE.."
Danajová, teší ma.
Rada sa zrazu zmenšovala a ja som bola stále bližšie a bližšie k ním. Viem, že už tam ma mrzelo, že vždy im chcem moc poďakovať za koncert, ale vždy sa toho bojím, alebo neviem, čo príde za blok. Ešte k tomu som chcela Petrovi povedať jednu ďalšiu osobnú vec a mne bolo jasné, že aj tak to skončí pri "môžem Vás objať"?
A tak to aj vlastne začalo. Hneď ako som k ním prišla, opýtala som sa ich na objatie. Už som spomenula aj v tomto článku, ako moc rada ich objímam?
 |
| To je fakt strašná fotka😂 |
Petrovi som sa ospravedlnila za to, čo som potrebovala (o tom fakt inokedy) a najlepšie asi na tom bolo to, že on vážne nechápal. Seriózne netušil o čom som rozprávala a to napomáhalo tomu, že dnešok je jeden z tých najlepších dní, ktoré som kedy zažila.
Medzitým som sa im aj odvážila poďakovať za koncert, ale na to nebola žiadna reakcia, pretože nikto okrem mňa (a pár ľudí za zábranou netušil, o čom hovorím).
Ešte raz som sa ospravedlnila, za čo som dostala odpoveď od Lukáša otázku
"A za co, že jsi zdržovala na autogramiádě?"
Dobre Bundil. To si zapamätám nabudúce, keď niekto povie, že Slza je iba o Petrovi...
Inak bol toto asi vážne najkratší čas, ktorý som pri nich strávila. Fakt som mala ísť na konci...
Hneď ako som od nich odišla, na mňa čakali už tie najúžasnejšie zlatíčka a zdieľali so mnou tú radosť, aj keď ich to čakalo až neskôr.
Za tie ďalšie objatia (hlavne od Evičky, ktorá ma skoro udusila) som im bola šialene vďačná.
Vážne najlepší koncert s najlepšími ľuďmi.
Mám sem písať o našom Smajlíkovi, ktorého sme spievali hneď pri ich autogramiádovom stole ja, Klárka, Evička, Verča, Eliška a Sabča?
Aj keď tam zniem strašne falošne, video z nášho pokoncertného Smajlíka mi vždy neskutočne zlepší náladu. Mohla som s týmito ľuďmi zažiť ešte viac emotívenší deň? Opakujem sa, ale môžem za to, že tieto slová mi stále behajú v hlave a ja musím stále myslieť na to, aké to bolo úžasné?
Neviem akým zázrakom sa dostal k Evičke môj telefón (fakt si to nepamútám😄), ale doma, keď som si to video pozrela, bola som im za to strašne vďačná. Tak ako so Smajlíkom, aj toto video vie prebudiť tie najkrajšie spomienky.
V skratke, na tom videu je pozdrav od Evičky, Verči, Anetky, Simči, Barči, Sabči a Elišky No môžem byť vďačnejšia za takých ľudí?
Lenže všetko nádherné sa raz skončí a mne už za chvíľu mal ísť vlak. Neskutočne ma mrzelo, že musím opustiť všetkých tých úžasných ľudí. Najradšej by som s nimi zostala, ale vlak nepočká. Moc ma mrzelo to lúčenie so všetkými úžasnými ľuďmi, s ďalšími, s ktorými som si myslela, že sa ani nestihnem rozlúčiť, ale stihli ma dobehnúť ešte predtým, ako som dobehla zbytok, ktorý šiel na nádraží a moc ma mrzí, že som sa nestihla rozlúčiť s ďalšími mnoho ľuďmi.
Na nádraží som nakoniec išla s Naty, Natty, Libuškou a jej chlapom, Verčou a jej maminou a Romčou. Všetci išli na ten istý vlak, ako ja.
Tak a teraz si predstavte, že kvôli vlaku, na ktorý sa strašne ponáhľate, nestihnete byť na autogramiáde medzi poslednými, odídete skôr od tých najlepších ľudí a na nádraží zistite, že Váš vlak bude meškať 50 minút. Nevadí... Vážne v poriadku.
Zo začiatku mi prišlo celkom zbytočné ísť za niekým, kto je od Vás cez polovicu vlaku, ale potom mi to až tak zle neprišlo.
Ja som totiž bola v druhom vozni, niekto v šiestom a niekto až v desiatom.
A to, že vlak bol očíslovaný odzadu ani nebudem spomínať, dobre?
Na začiatku cesty som bola zase s dievčatami, s ktorými som prišla aj vlakom tam, Povedali sme si nejaké zážitky a viacmenej sme boli vďaka únave ticho.
Keď už sa mi pomaly darilo zaspať, okolo nášho kupéčka prešlo/resp. zastavilo sa pri ňom pár dievčat. Až pri dlhšom zaostrovaní mi došlo, že ma tie úžasné zlatíčka (Natka, Romča a Libuška) prišli pozrieť♥.
Bolo to od nich strašne milé a aj keď ma zobudili, moc ma tým potešili.
 |
| ♥ |
U nás v kupé všetci spali a tak mi bolo jasné, že to nikomu nebude prekážať.
Cestou som ešte stretla Romču, ktorá už na ďalšej stanici vystupovala. Objala som sa s ňou, rozlúčila a pokračovala do dvojky.
Úprimne, ani trochu neľutujem, že som tam šla, pretože u nich bolo vážne super. Už predtým medzi nimi a tromi nejakými chlapmi bola debata o Slze a keď som prišla ja, spomenuli na jednu slovenskú skupinu Horkýže Slíže. Aj tak nie sú lepší, ako Slza.
Vlastne sa to začalo tým, že si ma vezme nejaký starý Martin z Ostravy (pod podmienkou, že začne počúvať Slzu) alebo že máme od nejakého ďalšieho chlapa pozdravovať "toho nášho Lexu".
A čo môže byť lepšie, ako v nočnom vlaku spievať Holomráz, či Celibát s vokálmi od toho jedného chlapa?
Škoda, že sme to mali dať nakoniec tichšie kvôli nočnému kľudu.
Tak či onak, tento deň bol nezabudnuteľný. Ďakujem, ďakujem a ešte raz ďakujem všetkým, ktorí ho mohli so mnou zažiť. Bolo to nezabudnuteľné♥
Špeciálne ďakujem Klárke Neherovej, Evičke Hammerovej, Verči Křižákovej, Sabči Muchovej, Barči Baštincovej, Simči Petruškovej, Anet Šoltýsovej, Verči Královej, Nattke Paule Horákovej, Natke Svobodovej, Libuške Kokoszynskej, Eliške Markovej, Tomášovi Pruchovi a Romči Plánkovej.
Ďalej moc ďakujem, že som mohla vidieť Alenu Uzlovú, Michaela Hájka, Kristýnu Pavelkovú, Simču Mrázovú, Terezu Hrnčiříkovú, Mišku a Natku Lovásové, Verču Kovářovú a mnoho ďalších úžasných skvelých ľudí♥
A HLAVNE SAMOZREJME ĎAKUJEM MOC SLZE ZA JEDEN Z TÝCH NAJLEPŠÍCH DNÍ♥
10.11♥
