Všimli ste si, že moje jediné články sú iba z koncertov? To je snáď jediná téma, o ktorej som schopná písať snáď celé tisíce slov a nikdy ma to neprestane baviť. A tak som sa rozhodla, že tento blog bude niečo ako môj "denníček" z tých pár koncertov Slzy, čo zažijem.
Aj keď mám za sebou iba tri Slzine koncerty, vždy sa ma ľudia pýtajú, ako to, že mám toľko zážitkov. Čím to je, že niektorí nezažijú toľké zážitky na desiatich koncertoch, ako ja na jednom? Úprimne... Neviem. Nedá sa povedať, že mám 'viac' zážitkov, ako niekto iný, len ja ich pravdepodobne prežívam úplne inak, ako ostatní, kedže nemám tú možnosť na každom koncerte. A aj ak mám veľa zážitkov, tak to je určite mojím obrovským šťastím a z ešte väčšej časti mojou šialenou povahou.
Zozačiatku ten deň neprebiehal podľa mojich predstav, prvé minúty som chcela odtiaľ vypadnúť. Z mojich prvých dvoch koncertov som totiž bola zvyknutá, že som tam polovicu ľudí poznala a tak som sa nemusela s nikým nejako špeciálne dohadovať. Až v Prahe som si uvedomila, že to nie je ako v Ostrave a okolí, že z Prahy snáď nikoho nepoznám.
Bola som síce dohodnutá s Alenkou Uzlovou, ale čo, keď ona mala prísť až o tri hodiny?
A tak môj začiatok festivalu Ynspirology začínal tak, že som od jednej do tretej sedela v tieni úplne sama. Keby tam bol aspoň jeden... Jeden jediný Slzaholik akéhokoľvek veku, naozaj...
Keďže som nemala ani len poňatia, kedy sa zaplní priestor pred pódiom, už pred treťou hodinou som si v tých 30°C išla sadnúť do toho priameho slnka, rovno pod pódium.
Až na to, že som sa tam doslova varila a na to, že som bola obkľúčená niekoľkými malými deckami, lebo tam nejaký YouTuber rozdával náramky, to nebolo také príšerné. To slnko ma tam zožieralo zaživa, prísahám.
Celé desiatky minút som sa čudovala, čo tam robím sama. Viem, že niektorí ľudia čakávajú pred koncertom celé hodiny kvôli prvej rade a okolo mňa nebolo jediného Slzaholika. Kde sú všetci? Ja tým koncertom v Čechách vôbec nerozumiem. Tak kedy tam mám vlastne prísť?
Okolo štvrtej prišla Alča s kamarátkami a ja som bola neskutočne šťastná za to, že vidím nejakú známu tvár a ešte viac za to, že tam už nebudem horieť sama.
Ak preskočím to, ako sme tam vyše hodiny horeli, ako som si vyspievala hlasivky už pri skúške, môžeme konečne riešiť niečo zaujímavé, nie?
Čo tak napríklad to, ako sa Alča snažila nenápadne stalkovať Slzu? Tak nenápadne, že keď sa nazerala, kde sú, tak prešli hneď okolo nej? Alebo to, že ešte pár minút pred tým, ako sa malo ísť do backstage bola prvá rada ešte úplne prázdna?
Pôvodne som sa tam ani nechystala. V skupine som sa zapísala, keby sa náhodou stalo niečo, čo by mi umožnilo tam ísť, ale veľké nádeje som tomu nedávala.
Napríklad úplne prázdny priestor hneď pod javiskom.
A tak som sa tam nakoniec dostala. Veď kedy najbližšie sa mi opäť naskytne takáto úžasná príležitosť? Naskytne sa mi vôbec niekedy?
 |
| A hádajte, koho meno prečítal Houba ako prvé? |
Backstage v Prahe bol úplne rozlišný od toho v Havířove. Na mojom prvom koncerte nás bolo v backstage niečo cez tridsať, zatiaľ čo tu nás bolo myslím sedem.
Moje prvé pocity? Neviem. Asi to bolo tým slnkom ale až tak moc som to nevnímala. Už to nebolo ako kedysi, keď som sa bála na nich rozprávať, či nepoviem niečo hlúpe. Nikdy som neverila ľuďom, že ma to po pár ich koncertoch prejde a ja budem... Vlastne v pohode. Vždy som si myslela, že ja budem navždy pri nich taká tá klasická 'hanblivka', ktorá sa bojí ich vôbec pozdraviť. Toto sa zmenilo v Prahe a som za to naozaj vďačná.
Najskôr sa s nimi odfotilo jedno dievča a tak sme sa všetky ostatné rozpŕchli okolo, aby nás nemala na fotke. Väčšia časť zostala dole a samozrejme ja a ešte Nelča (normálne si tie mená pamätám) sme vyšli dozadu na kopček.
A potom sa presunuli k tej väčšej časti, takže aj my dve sme z toho mini kopčeka zlezli k ním.
„A vy jste odkud přiletěli?" Petrov humor je život.
Prišlo klasické rozprávanie. Ako klasicky, iba som tam tak stála a stalkovala tých dvoch. Tento raz to už nebolo zo strachu, hanblivosti, teraz som si pravdepodobne všetko nechávala na autogramiádu.
Fanklub sa nejako rozrozprával, teda pochopiteľne až na mňa. Fakt som bola celkom v pohode. Vôbec netuším, prečo som tam zostala iba tak ticho stáť.
Celkom ma bavilo počúvať ostatných rozhovory s nimi a tie svoje som si vlastne nechávala na neskôr. Veď do autogramiády bolo ešte dosť času...
Neskôr som sa aj ja presvedčila do toho, že aj ja sa pridám do rozhovorov, teda vlastne nejaký Lukáš Bundil ma do toho svojím spôsobom dokopal.
Keď si uvedomím, ako ma v tom Havířove mrzelo, že som mu nič nepovedala a on sa potom sám začal rozprávať... Tieto časti nenávidím písať. Vyzerá to, ako by som bola vlhká trinástka, ktorá piští už vtedy, keď sa na ňu jej crush pozrie. Taká už nie som. Vážne nie...
„Jaká dlouhá byla cesta?"
*spracúvava... Spracúvava..* Takže cesta.
Že by si svoju obľúbenú fanúšičku pamätal🙂?
„Noooo... Päť hodín."
„Jako pět hodin pěšky?" opýtal sa Petr, hneď ako som mu na to odpovedala.
Stále zbožňujem jeho humor. Keď budú mať koncert v Žiline, domov ide peši.
Nasledovala spoločná fotka do fanklubu a ja som sa tam objavila pri Lukášovi. Naozaj neviem, ako som sa tam dostala. To už bol taký reflex, alebo ja neviem. Tento raz mi ale nemal kam újsť, ako na Tour v Ostrave (presne vtedy, keď stál pri mne a ich manažérke sa nepáčilo, že Lukáš bol vzadu🙂).
 |
| To, ako sa tam tvárim, nevnímame. Vnímame iba to, ako si to užívam. |
Padla posledná otázka a to tá, či budú hrať Nový obzory. Ani si vlastne nepamätám, kto sa to opýtal, ale viem, že odpovedal krátke „ne."
No a keďže som aj ja bola zvedavá a nedokázala som vydržať tých pár minút, opýtala som sa na dve pre mňa dôležité pesničky z druhého albumu.
„A smajlíka?"
„Uvidíš," tentoraz neodpovedal Petr ale Lukáš (a všetci si určite viete predstaviť ten úsmev a tón, akým to povedal).
„Ááá Ani vody proud?"
„Uvidíš," zase.
To nie je fér.
No a poďme ku koncu k tým fotkám 'každý sám'.
Už som hovorila, aká som bola šťastná, že nás tam bolo tak málo?
Vôbec som nechcela byť prvá a tak som sa držala celkom vzadu. A aj keď som sa s nimi išla odfotiť (pred)posledná, ubehlo to šialene rýchlo.
A keďže všetci vieme, že ja jednoducho nemôžem byť ako ostatní, nemôžem sa fotiť normálne na telefón, ja musím mať fotku na zrkadlovke. Tak ale čo, keď tam nikto so zrkadlovkou nevedel?
Aspoň som ich zdržala. ostatné Slzaholičky boli určite šťastné.
Mám začať básniť o tom, ako Petr učil našu 'fotografku' fotiť? Na hodiny fotografovania s Petrom by som chodila. Vlastne na akékoľvek hodiny s Petrom by som chodila.
Páčilo sa mi sledovať Petra, ako sa hra s mojou zrkadlovkou.
 |
| Za toto skočím Petrovi pod auto. Nie, neviem prečo práve jemu. |
Na pódiu bol ešte stále moderátor, ktorý okomentoval náš príchod. Keďže ja som mala na sebe Slza tričko, pochopil, že všetky budeme pravdepodobne ich fanúšičky. Potom sa (samozrejme mňa, keďže som mala ich tričko) opýtal, prečo práve Slza. Uťahuje si zo mňa? Pochopiteľne, že neodpoviem ani na takú primitívnu otázku. Bola som ako nadrogovaná, tak čo odo mňa čaká?
Splietla som tam niečo s tými slzami smútku a radosti a opýtala som sa ho, či som odpovedala dobre. On mi na to, že nevie, že ja som tu fanúšička, nie on.
A uťahoval si z mojej slovenčiny. Jediný, kto si môže uťahovať z mojej slovenčiny, je Petr Lexa.
A potom sme sa konečne dočkali.
Pôvodne som si myslela, že o koncerte ani nebudem mať čo napísať, ale mňa ku každej veci niečo napadne.
Koncert bol úžasný. Neskutočne úžasný. Aj keď ubehol tak rýchlo, užívala som si každú jednu sekundu. A mala som šťastie, že som si tesne pred Slzou 'vyspievala' hlasivky, pretože podľa mňa by som prekričala aj Petra s mikrofónom.
Tie pocity sa vlasfne nedajú nijako opísať, človek to všetko musí najskôr zažiť.
Opisovala by som to, ako sa mi Petr niekoľkokrát pozrel do očí, ale mimo tých, čo sedeli na dekách sme tam boli iba my v predu. Takže by som to nemala brať až tak špeciálne, ako som to brala... To bol taký nezvyk... Tak málo ľudí. Ale páčilo sa mi to.
Alebo to, ako sa mi Petr niekoľko sekúnd pozeral do foťáka, práve keď mi nešlo fotiť?
A konečne prišla pesnička s najkrajším textom a hlavne najlepším videoklipom Ani vody proud.
Pamätáte si, ako sa mi Petr pozeral v Ostrave pri Holomráz Tour pri časti „vím, že jsme víc než jen vlečnej vůz jenž musí táhnout" do očí? Nie, tak si choďte prečítať Holomráz Tour z môjho pohľadu.
Ten text mi vtedy prirástol k srdcu a vždy, keď počúvam tú pesničku a je tam tá časť, spomeniem si na to turné. Strašne rada spomínam na koncerty.
Ak mám byť úprimná, túto časť si vôbec nepamätám, všimla som si to až doma, keď som pozerala videá. Pamätala som si, že sa pri AVP pomýlil, ale na koncerte som si to nerozoberala až takto dopodrobna.
Jednoducho povedané, na začiatku si Petr splietol text.
Opäť si prosím spomeňte na to, ako sa mi na Tour pozeral pri tej jednej časti do očí, dobre?
Pozrel sa na mňa totiž právte vtedy, keď miesto textu vím, že jsme víc než vě větru list splietol vím, že jsme víc než jen vlečnej vůz. Pre niekoho je to iba blbá náhoda. Tak sa mi pozrel do očí, pomýlil sa a začal spievať tú časť pesničky, ktorú sa mi už strašne dávno pozeral do očí. Prečo by si to mal pamätať?
Ale ja mám v tomto vlastný svet, čo znamená, že sa pomýlil, pretože si spomenul na Holomráz Tour v Ostrave a začal spievať tú časť. Pamätal si to za tie mesiace, okej🙂?
Asi toľko k mojej neuveriteľne bujnej fantázii. Ale aj keď je to iba náhoda, neskutočne to do seba zapadá...
Prišla rada na fotenie cez koncert a Petr bol samozrejme predo mnou, čiže na tej fotke so všetkými samozrejme nie som. Najviac ma ale potešilo, keď šiel medzi fanúšikov a ešte s nami urobil pár fotiek♥. To bolo od neho fakt milé..
"Odfoťte se jednou-dvakrát," mám tam z toho koncertu štrnásť fotiek, ale nevadí.
 |
| Konečne mám fotku s ním, na ktorej vyzerám celkom dobre... |
Keď spievali poslednú pesničku, cítila som, ako ma zaštípali oči. Ale keďže už som veľká, podarilo sa mi nerozrevať.
Chcete vedieť aj o mojej konverzácií (fakt to nebola hádka) so Slzinou manažérkou po koncerte? Myslím, že minimálne Slovákov by to mohlo určite zaujímať.
Vlastne som bola celkom milá, len ja mám v povahe, že keď si za niečim idem, tak ja proste neustúpim.
Najskôr mi klasicky odpovedala, že pokiaľ by ich tam niekto pozval, nebol by žiaden problém. Asi čakala, že touto ľahkou vetou sa ma zbaví. Určite. Prišli moje rôzne argumenty. Určite ich sem už museli pozvať desiatky ráz, ved sú celkom známi. Preto mi to celé, čo mi rozprávala, nešlo do hlavy.
A tak som jej vlastne nedávala pokoj a nútila ju neodbačať do témy. Vždy, keď to nejako obišla, opäť som sa vrátila k tomu pre mňa najdôležitejšiemu, Slza na Slovensku.
Možno, keby som ju stále nezasypávala otázkami, toto by mi ani nikdy nepovedala.
Nikdy som ju nemala za zlú - občas som síce mala podozrenie, že má niečo proti Slovákom, ale to je iné (CD, ktoré mi malo prísť deň predtým, ako sa predávalo, mi prišlo po mesiaci, diky...).
A Slováci? Viete, čo som z nej nakoniec vytiahla?
„Dostávame pozvánky i na Slovensko, ale já je všechny odmítám."
Vedia o tom takí Lukáš s Petrom? Oni vždy píšu, že prídu tam, kam ich organizátor pozve. Tak očividne nie.
Prišlo mi totiž zvláštne, že by práve ich, tak skvelú skupinu na Slovensko nepozvali.
Fakt ma zaujímalo prečo to všetko odmieta. Čo má proti nám?
„Tam by přišlo strašně málo lidí." keby nám dala aspoň šancu. Ale vážne takáto výhovorka? Ako to môže tvrdiť? Myslím, že na Slovensku je celkom dosť Slzaholikov a keby bol nejaký koncert niekde v strede Slovenska, tak by určite prišli pozrieť z každej časti.
A tak zo mňa vyšlo, že k nám na Slovensko prišlo určite viac ľudí, ako dnes do Prahy. Vravela som, že keď si za niečom idem, tak sa iba tak nevzdám.
A keďže videla, že odo mňa pokoj nedostane, povedala, že ak sa jej podarí, tak na jar uskutoční nejaký koncert na Slovensku. A taktiež povedala, že jej slovenské ciele sú Bratislava a Žilina (čím ma potešila, pretože nemala odkiaľ vedieť, že ja som zo Žiliny, takže to nepovedala iba tak). Tak ale... Poznáme tieto reči... Koľkokrát to už povedala? Minulú jeseň, jar, túto jeseň a zase túto jar? Už tomu verím asi tak nejak, ako keby mi niekto povedal, že Lukáš sa rozvádza s Martinou kvôli mne. Takže tak.
Potom som jej povedala, že u nás bolo mnoho českých interpretov a že to dopadlo úžasne. Vraj nemám Slzu porovnávať s Kryštofom alebo Chinaskami. Prečo nie? Na to, že sú na scéne tak krátko, dosiahli toho dosť, nie?
Túto časť dňa už nebudeme riešiť, okej?
A konečne môžem začať písať o autogramiáde. Keď sme vošli do tej bubliny, všetci tam sedeli na tých sedačkách, čomu som vôbec nechápala. Nemalo by sa stáť v rade? Alebo ja neviem. Aj tak som sa samozrejme pridala a tiež som si tam sadla.
Keď prišli na miesto, opýtali sa nás, prečo tam tak sedíme, či od nich čakáme nejakú prednášku.
To by som nebola ja, keby som to neokomentovala.
„Po slovensky," 🙂🙂🙂.
Petr ale počul 'o Slovensku'. Myslím, že na ten deň som rečí o Slovensku mala už dosť...
Začali sa podpisovať a ja som si medzitým obsadila sedačku, na ktorej sa tak úžasne krátil čas a úžasne sa tam ležalo (áno, Slza sa podpisovala meter a pol odo mňa a ja som si tam ležala. V pohodičke.).
Pomaly prichádzal rad na mňa, ale čo ma prekvapilo, vôbec ma to nedesilo, ako v Ostrave. Ten cirkus bol vtipný na to, že som mala mať v ten mesiac čerstvých 17.
Už dávnejšie som si kúpila CD z Lukášovej starej skupiny. Kedysi som si vystalkovala o ňom snáď všetko. Staré dobré časy..
Keďže napríklad ja nenávidím, keď niekto rieši moju minulosť, tak som Lukášovi napísala (nemohol si to pamätať, to boli celé mesiace dozadu), že či by mu nevadilo, keby som si to CD doniesla podpísať. Inak by som to neurobila...
„Taaaakže... Je mi jasné, že za toto zhorím v pekle, alee... Luky? Podpíšeš sa mi?"
Keby ste videli ten Lukášov smiech. Ja som vedela, že sa bude tváriť neskutočne milo, ale že až takto? Ten úsmev...
Petr zo začiatku vôbec, ale že vôbec nerozumel, ale Lukáš mu potom ukázal ten obal z toho CD, čo som si doniesla podpísať a potom to pochopil aj on.
Asi ešte nikdy som nevidela od nich dvoch toľko smiechu. Viete, aký je to úžasný pocit, keď ich oboch rozosmejete práve vy?
„Otoč to, tam skáču," Lukáš z toho mal vážne dobrý deň.
A kým sj Petr listoval, čo všetko tam bolo napísané, Lukáš sa ma pýtal na CD.
Čo keď ja anglicky neviem a text je na internete iba od tej jednej pesničky?
„N-noo... Ako... Tie pesničky sú fajn, ale s mojou angličtinou viem text iba z jednej," tak na to, že v Ostrave som mu ledva ledva povedala to jedno slovo, teraz to bolo úplne iné.
A taktiež mi to prišlo celkom vtipné, pretože rok a pol dozadu som to CD chcela vlastne iba preto, že tam bol 'mladý' Lukáš.
~Učíme sa anglicky s dvadsať ročným Lukášom.
A viete kto má podpis aj s venovaním so srdiečkom? Lukáš mi povedal, že nech si dám pozor, nech sa mi to nerozmaže. Či som to nemala hneď pod prstami?
Na to, ako moc som sa bála jeho reakcie, to vyšlo až moc dobre...
Potom som sa ich opýtala na objatie. Určite muselo byť komické sledovať ma, ako tam asi päť sekúnd stojím, striedavo ich sledujem a uvažujem, koho prvého objať.
A tak som sa nejakým zázrakom dostala ku prvému Petrovi.
 |
| Ehm... Pán Bundil?🙂 |
Viete čo sa mi na Lukášovi strašne páči? objatie s ním by mohlo byť nekonečné. Nech držím akokoľvek dlho, nikdy sa neodťahuje. Preto vždy musím uvažovať ja, kedy je to tak akurát a kedy je to moc. Väčšinou sa odtiahnem, keď je to moc, ale to je jedno, nie?
Keby som bola perverzná, povedala by som, že na tej prvej fotke Lukáša obchytkávam (a jemu sa to podľa jeho výrazu páči) a na ďalších dvoch ma nenápadne vyzlieka (ten sveter🙂). Ešte že perverzná nie som, však?
No a nakoniec klasická fotka. Predstavte si, že sa konečne na fotke s nimi tvárite konečne normálne a ona je nakoniec rozmazaná.
Však by bola celkom okej?
No a tak som od nich odišla. S podpiskartou a podpísaným CD. Vždy som chcela mať venovanie od Lukáša. Veroničke... Čo s tým stále mám? Mala by som si vymyslieť nejakú normálnu prezývku.
A ako poznáme mňa, ja som sa k ním jednoducho musela ešte raz vrátiť. Cítim sa, akoby som mala 13. Vo vnútri budem asi stále hrdá trinástka.
„Podpíšete sa mi ešte raz, prosím, keď už vás nikdy neuvidím?"
„Ty už nás nechceš vidět?"
„Nie aleeee... Vy ste vždy tak ďalekoo..."
Takže ich už nechcem vidieť. Pf.
Človek by povedal, že toto by bol úplný koniec dňa, tak ale samozrejme, kým sú tu, musím mať fotky aj s ich autami, nie?
No a teraz si predstavte, že úplne nevinne obchytkávate Slza auto, fotíte sa s ním a nakoniec sa opýtate, koho vlastne bolo toto auto. Malo lepšie miesto na fotenie, nemôžem za to.
V tejto póze, ako som na tej fotke, som sa opýtala, koho to auto vlastne je, keď podo mnou zablikalo. A už som iba počula Petrov hlas, ktorý bol hneď pri aute.
„Holky, co mi to tam děláte s autem?"
*Nenápadne sa odťahujem a tvárim sa, že neviem, o čom hovorí.*
Horšie bolo, že z prednej strany sa ísť nedalo, pretože tam boli samé kríky a on vlastne stál z tej zadnej, takže moja nenápadnosť mi moc nevyšla.
„A Petžeee? Neodvezieš ma prosím do Žiliny?" asi som sa doteraz nestrápnila dosť.
Tak ale na druhej strane, aspoň mám zážitky.
„Do Žiliny? Na co? Odtud je můj nejlepší kamarád. Pavel Cvoliga."
Fakt som jediná, kto nevedel, že Pavel je zo Žiliny? Čo som to za fanúšičku?
„Počkaj... Zo slovenskej alebo českej?"
Cvoliga je fakt zo Žiliny. Prečo som to nevedela?
Potom sa s nami milo rozlúčil a vrátil sa ešte do areálu od Ynspirology. Pomaly sme sa vracali, pretože som minimálne ja nechcela zažiť už ďalší trapas. Tak ale keď ja mám také veľké šťastie, keď ide o trapasy, pred pánom Lexom, tak toto nebol ai zďaleka koniec...
A teraz si predstavte, že cez celé parkovisko básnite o Petrovi. Rozprávate o tom, ako bolo fajn, keď sa na vás napríklad na koncerte pozrel alebo-... To je vlastne jedno. Predstavte si, že rozprávate na parkovisku o niečom, čo je spojené s ním a on je vlastne vaša hlavná téma.
A hádajte, kto ide zrazu naproti nám s úsmevom od ucha k uchu? Môže byť dnešok ešte trápnejší?
To proste nešlo. Ja som sa začala smiať a úprimne, ani neviem prečo. Prišlo mi to celé vtipné a na druhej strane, Petr predsa vždy vravel, že všetko napravíte smiechom, nie?
Tak ale bolo fajn, že sa smial s nami. Aspoň nie je ten typ človeka, ktorý sa na vás pozerá pohľadom "aha?", aj keď to on mi vlastne dostal do hlavy, že úsmev a smiech sú lieky na všetko.
Konečne nastúpil do auta a ja som verila, že dnešok už bude pokračovať normálne.
Mimochodom, Petr nám z auta potom ešte zakýval. To bolo milé...
Ale ten môj 'normálny' deň pokračoval tak, že práve vtedy, keď som mala rozložené veci po polovici parkovacieho miesta, objavil sa tam Lukáš. Ja si tam sedím na zemi, okolo mňa moje veci a akurát vychádza Lukáš. Ľudia ale prísahám, že takto rýchlo som si ešte nikdy nič neupratala (nenaházala) do tašky.
Nehovorí sa náhodou, že pokiaľ sa Vás človek snaží ignorovať, tak k Vám niečo cíti?Nechcem sa chváliť, ale keďže telefonoval, ani sa na mňa nepozrel.
Bez toho, aby nám zablikal alebo zakýval odišiel z parkoviska, čo ma trochu mrzelo. Nie dlho, pretože to robil z lásky ku mne🙂.
Tak a to by bolo z Ynspirology asi všetko... To, ako sme tam videli Menta a baby sa s ním fotili ani opisovať nebudem, pretože ak nerátam Petra, tak ja YouTube vôbec nepozerám, čiže by to bolo úplne zbytočné...
A chcete počuť ešte jeden, posledný trapas?🙂
Ten, kto ma pozná, pozná aj môj 'humor'. Ten, kto ma pozná vie, ako som to myslela, ale toto mi asi vážne nevyšlo.
Keďže ma Petr označil na instagram stories a mne to prišlo, hodila som si to na stories.
A ja keďže vôbec nerozmýšľam, hodila som si ten screen na svoj ig s anketou 'som slávna?' a odpovede 'áno❤' alebo 'áno🙂'. A Petr samozrejme nemá šancu pochopiť tento typ humoru, veď kto normálny by ho asi aj pochopil, nie?
Komu by napadlo, že nejaký Petr Lexa nebude mať o jednej v noci čo robiť a tak bude stalkovať stories?
Ja som ho tam ani neoznačila a to bola tak neskutočne blbá story, tak ale čo čakáte odo mňa o jednej v noci, keď som bola totálne mŕtva?🙂
Na druhej strane to bol neskutočne užitý deň a ja by som ho určite nemenila. Som rada za všetky tie zážitky a trapasy, ktoré mi teraz už len vyčaria obrovský úsmev na tvári a verím, že nad nimi budem myslieť ešte hodne dlho.
Taktiež som neskutočne vďačná všetkým, ktorým tam so mnou boli (hlavne teda Slze❤). Rozhodne to bol najkrajší deň týchto letných prázdnin!❤
29.7.2018❤
V.
