Presne pre takéto chvíle sa oplatí žiť. Ako to povedal Petr na koncerte? Pre chvíle, pri ktorých máte motýliky v bruchu, cítite radosť? Neviem prečo, ale celý ten opis mi padol na ten koncert... Je celkom iné počuť, či čítať o tom, ako všetok ten nával emócií aj naozaj prežiť.
Ak mám byť úprimná, pôvodne som ani nevedela, či na ten koncert chcem ísť. Z.nejakého neznámeho dôvodu ma tá závislosť prešla, minimálne sa stiahla niekam dozadu.
S mamou sme si dali celkom fér stávku. Pokiaľ nebudem mať na vysvedčení žiadnu trojku, tak na Slzu pokojne môžem ísť. Problém bol v tom, že mi to povedala až tesne pred Vianocami, keď jediné moje dve známky v manažmente boli 5 a 4. Síce neviem ako sa mi to podarilo, ale povedala som si, že kvôli Slze čokoľvek a zrazu som to nejako vytiahla. Ale vtedy sa tá moja závislosť akoby 'vyparila'. Na nejaký čas zmizlo všetko spojené s nimi a ja doteraz nechápem prečo. V ten deň som si povedala, že jedna trojka na polroku mi na vysokej neublíži a taktiež to, že nemám dôvod sa snažiť (kvôli Slze). Myslela som si, že už nikdy to nebude také, ako kedysi a tak som s pokojným svedomím povedala matikárke, nech mi tú trojku zapíše. Ešte v ten večer som si uvedomila, že to bola snáď tá najväčšia hlúposť, akú som kedy urobila. Takmer tri roky toho všetkého chcem zahodiť iba kvôli tomu, že posledný mesiac to už nie je ako kedysi? Vedela som, ako moc by som toho potom ľutovala a tak som sa v deň, kedy mali byť zaokrúhlené všetky známky opýtala, či by sa nedalo s tou matikou ešte niečo robiť, že je to pre mňa naozaj dôležité...
A tak nejak som sa tam dostala...
Preskočme ten nudný začiatok, kedy som obišla celú arénu, aby som našla ten správny vchod alebo to, ako sme tam aj s niekoľkými ďalšími Slzaholikmi mrzli o dvadsať minút viac, ako sme mali.
Pôvodne to bolo naplánované tak, že výhercovia od Relaxu a my z fanklubu pôjdeme dnu do haly o 16:00. Až dvadsať minút potom niekto povedal, že stojíme pri zlých dverách, že musíme ísť do iného vchodu. Škoda len, že tam je tých vchodov trošičku viac..
A tak sme takmer všetci bežali na druhú stranu arény, To som asi schytala za to, že som si mesiac pred koncertom povedala, ako budem každý deň chodiť do fitka. Nevyšlo. Dobehli sme tam a práve vtedy prišla tá panika. Čo ak sa to už začalo, nejaká časť z fanklubu je už tam a nás tam nepustia? Úprimne... Vtedy som si myslela, že sa tam rozrevem. Ten deň mal byť úplne dokonalý. A teraz? Nielen, že by som prišla o backstage, ale kde by som vlastne stála? Pri mojom šťastí som mohla dostať prinajlepšom šiestu radu a aby toho nebolo málo, stál by predo mnou nejaký dvojmetrový chlap. A potom vyšla z haly nejaká pani, ktorá nám povedala, že sme opäť pri nesprávnom vchode. Chudneme so Slzou...
A tak sme všetci bežali k ďalšiemu vchodu, kde nás už našťastie pustili. Neviem, ako to bolo v ostatných mestách, ale vôbec nám nekontrolovali vstupenky. Mohol sa tam ktokoľvek prepašovať a oni by na to nepovedali nič? No dobre.
Konečne sme sa dostali do tepla a tam na nás čakala Slzina manažérka. Počkali sme na všetkých, kým sa ohlásili a potom nás konečne pustili na štadión. Vnútri nebol okrem pracovníkov nikto a tak prvé, čo väčšina ľudí spravila bol beh k pódiu. Prvá rada je prvá rada... Úprimne.. Lepšie miesto, ako to, ktoré som ja dostala, som si nemohla ani predstaviť. Prvá rada napravo. Možno som vyberala podľa toho, kde bude Lukáš. Možno.
Klasicky vyšli na pódium a špeciálne iba pre nás zaspievali a zahrali dve pesničky z CD Katarze, ktoré sme si sami vybrali. Asi si dokážete predstaviť, aké to bolo pre mňa.. Človek vlastne ani nevie, či to všetko nie je iba sen alebo si to dokonca nevymyslel z potreby, že ich už nutne potrebuje vidieť.
A potom tam zrazu obaja stáli a človek nevedel, na ktorého sa má pozerať skôr.
Ako prvú pesničku nám zahrali Celibát, ktorý prebiehal celkom normálne. Teda vlastne normálne, ale fakt úžasne. Bolo nás tam fakt málo a to bolo na tom najlepšie. Toto je jedna z výhod byť vo fanklube. Pre mňa, ako niekoho, čo na koncerty vôbec nechodí, bolo fakt skvelé konečne opäť využiť tú možnosť Slzaholika.
Po Celibáte prišli Pouta. Tú pesničku mám fakt rada a to tentoraz nie preto, že je Petrova obľúbená.
Najskôr to bolo úplne v poriadku tak, ako pri Celibáte. Petr s Lukášom na pódiu a niekoľko fanúšikov cez prvé dva rady. Čo viac si želať, nie?
A potom Petr zišiel z pódia ku zábrane, k nám, fanúšikom a niektorým fanúšikom dal mikrofón pred ústa, nech odspievajú slovo, či nejakú časť pesničky. Napadlo mi, že je to naozaj skvelý nápad, najmä pre tých, čo by si s ním radi zaspievali. Bola som šťastná za nich, pretože viem, aké z toho majú pocity. Priala som tých pár sekúnd toho šťastia. A potom som tu bola ja, ktorej ku šťastí stačilo iba to, aby sa na mňa pozrel. Viem, že neviem spievať a dúfala som, že mňa jednoducho obíde a ten mikrofón dá na niekoho vedľa mňa. Ale všetci dobre poznáme Petra Lexu.
Postavil sa priamo nado mňa a to bol asi jediný raz, kedy som si priala, aby ma prehliadol. A potom prišiel ten jeho Lexovský úsmev a i keď som zúfalo krútila hlavou, odťahovala sa od zábrany, vlastne som robila všetko preto, aby ten mikrofón nedával ku mne, lenže Petr je Petr.
Rány, co čas, jak už vím nespraví...
Od 2.3.2018 nenávidím tú časť z tej pesničky... Petr sa zatváril asi tak, že pochopil, že predo mňa dávať mikrofón nie je dobrý nápad.
Mimochodom... Ževraj som potom bola strašne červená. Niekto by povedal, že to je milé. Ja som mala vtedy chuť prepadnúť sa pod zem.
No a potom následovalo veľké fotenie so všetkými výhercami a členmi fanklubu.
Ani neviem ako, ale stála som pri Lukášovi. Fakt netuším ako som sa k nemu doatala.
Povedal, že nech sa dáme tak, aby nás bolo vidieť na fotke. Ja som pri tebe. Ja som spokojná. Veronička nám zabudla, že toto nie je internet, ani nejaký sen, že naozaj stojí pri mne. Našťastie sa zasmial, také veci predsa ako hudobník počúva každý deň, nie?
Mohla to byť úžasná fotka, keby sa pred Lukáša nepostavili tí traja vysoký ľudia (on je fakt niekto vyšší, ako Lukáš) a tak musel ísť k ním. Vlastne sa dá povedať, že predo mnou svojím spôsobom ušiel...
A po fotke si už šiel každý na svoje miesto, pevne sa držať zábradlia, aby im nikto nezabral prvú radu. To, ako som nedosiahla na svoju tašku, ktorú som si dala na druhú stranu zábran a potom mi ju podával nejaký random pán odignorujeme, dobre?
Okolo prešla Celeste a niekoľko ľudí sa s ňou išlo odfotiť. Moc ju nemusím a nechcela som sa moc vzdať tej prvej rady. Iné to však bolo, keď tadiaľ o pár minút prešiel Houba. S ním predsa fotku mať musím. Bez debaty.
No a potom prišli tie dve dlhé hodiny čakania. Ubehlo to síce pomaly, ale predsalen nakoniec vyšli hore na pódium a znovu sa v nás, vo všetkých fanúšikoch rozlial ten nádherný pocit motýlikov, o ktorom hovoril Petr. Perfektný koncert začali pesničkou Chmýří pampelišek.
Na začiatku koncertu ma asi najviac potešila pesnička Noci beze ztrát. Teda najmä to sólo, ktoré Lukáš zahral na našej strane. Čakala som, že kedže na našej strane je stále, že pôjde do stredu alebo na druhú stranu, ale on zostal pri nás. To ma tak veľmi potešilo. Už odkedy hral v Xindlovi X, som chcela jeho sólo počuť naživo. A teraz som ho mala priamo pred sebou. Jeden z desiatok nezabudnuteľných zážitkov z toho večera.
Ale dosť o Lukášovi. Veď koho zaujíma to moje fanúšikovské bláznenie? Koho zaujíma to, že keď sa pohol smerom k nám, som drgala všetkých naokolo, nech sa pozrú a on sa práve vtedy na mňa pozrel a usmial sa? Pripadám si fakt akoby som bola nejaká američanka na svojej obľibenej vypredanej skupine. No čo... Tak sa usmial na mojom bláznení. Nemusím to prežívať zase až tak moc...
Každá ich pesnička má svoje čaro. Niečo, čo pochopí iba ten pravý Slzaholik. Každú z nich som si vychutnávala tak, akoby to bolo poslednýkrát. Mám taký pocit, že to pravdepodobne aj bolo poslednýkrát.
Myslím, že približne do polovice to bol celkom normálny koncert. Teda vlastne asi tak normálny, aký môže Slzaholička v prvej rade zažiť.
A takéto to bolo až do pesničky Smajlík. Radosť z každej pesničky, Petrovho, či Lukášovho pohybu. Prežívanie tých najkrajších chvíľ najlepšie, ako to ide.
A potom to prišlo... Smajlík je moja srdcovka, ako som ju počula prvý raz, revala som pri nej. Kto mal vedieť, že to také bude aj vtedy, keď si ju vypočujem naživo?
Musím uznať, že najskôr som sa celkom perfektne držala. Dokázala som vnímať tú pesničku, i keď so slzami v očiach. Dojala ma už na začiatku, ale stále som si hovorila, že sa tam nemôžem rozrevať. A ešte v prvej rade.
Tá pesnička je naozaj nádherná. Jej text mi pripomína Petra. Toho usmievavého, večne šťastného Petra Lexu...
Aj keď som sa tomu zo začiatku snažila brániť, na konci to bolo už naozaj moc. Nedokázala som to udržať v sebe a už to neboli iba malé slzičky v očiach, ale vtedy už som tam revala úplne. Na videu je perfektne počuť, ako sa mi pri tom konci zlomil hlas...
Nikdy by som na seba nepovedala, že som až takáto citlivka..
Človek by si myslel, že ho to po tej určitej pesničke prejde. Lenže čo, keď hneď potom začali hrať Ani vody proud? Pesnička vlastne aj videoklip sú ešte stále moje obľúbené. Mrzí ma, že ten videoklip má oproti ostatným od Slzy tak málo pozretí, ale myslím, že bude obľúbený zo všetkých asi navždy. Ale dosť o tom úplne dokonalom videoklipe, ktorý mám potrebu vidieť každý deň.
Toto bola ďalšia pesnička, do ktorej som bola vžitá viac, ako do ostatných. Ten text pre mňa moc znamená a počuť ju opäť naživo bola pre mňa obrovská česť.
Čerešničkou na torte pri tejto ohromnej pesničke bolo to, že sa mi Petr nejaký čas pri nej pozeral priamo do očí. Nebolo to také, ako keď sa mi 'pozeral so očí' v Havířove. Tam bol moc ďaleko a pokojne sa mohol pozerať niekam za mňa, či predo mňa. Tu však bol priamo nado mnou a ja jednoducho viem, kam sa tých pár sekúnd pozeral. Ako mu môžem byť tak moc vďačná za tú jednu, preňho celkom normálnu vec?
A potom pesnička Lexaurin. To je asi jediná pesnička, pri ktorej som ich nedokázala vnímať. Jediná, pri ktorej som nesledovala ich dvoch, ani nikoho iného zo skupiny, iba som sa vlastne pozerala niekam, ani sama neviem kam. Znovu som si spomenula na to, aká som bola k Petrovi približne pred jedným alebo dvomi rokmi. To, ako som sa ho snažila zdeptať, to, ako som ho vtedy svojím spôsobom nenávidela. Opäť mi to prišlo tak moc ľúto.. Zo začiatku pesničky som nevnímala absolútne nič, iba ten text. A potom prišiel Petr na našu stranu pódia, čo ma akoby 'prebudilo' z toho 'tranzu'. Nemôžem predsa myslieť na tie hlúposti tam, na koncerte, keď si to mám užívať najviac, ako to ide... Cítila som, ako ma druhý raz štípu oči, ale tentoraz som im nedovolila, aby ma ovládli. Tie prvé slzy, to boli slzy šťastia, radosti pri smajlíkovi, ale tieto som nechcela privítať. To, aká som k nemu bola kedysi... A on je stále takýto... Plný pozitívnej energie... Naozaj som úprimne rada, že ho takí ľudia iba tak ľahko nezdeptajú...
Pri tejto pesničke ma asi najviac potešil tým, ako sa mi znovu pozrel do očí, keď ma vlastne jeho pohyb k nám 'zobudil' z toho tranzu. Prinútilo ma to znova sa usmiať, i keď to bol iba jeden krátky očný kontakt.
On ani len netuší, ako moc to pre mňa znamená...
Ďalšia z pesničiek, ktorú si budem pamätať viac, než ostatné, je Atrakce. To bola jedna z ďalších pesničiek, kedy išiel Petr medzi fanúšikov.
A čo je ešte lepšie, ako keď sa Vám Petr pozrie do očí, čiže Vám 'venuje' časť pesničky? Vtedy by som povedala, že nič... Očný kontakt s Petrom, či Lukášom cez koncert je asi to najkrajšie, čo človek môže zažiť...
A predsa sa našla ešte jedna maličkosť, ktorá človeka poteší viac, ako čokoľvek iné.
Prišiel na našu stranu pódiu a človek nemá zase, ako reagovať. Všetci okolo mňa pišťali, naťahovali za ním ruku, iba ja som tam tak stála a sledovala ho. Na niečo také by s si vedela zvyknúť. Sledovať ho dlhé hodiny...
Medzi tým, ako sa na mňa zozadu tlačili ľudia preto, aby sa ho dotkli a ja som si už niekoľký krát snažila vsugerovať do hlavy, že to nie je iba sen, on ma zatiaľ chytil za ruku.
A zase sa chovám ako trinástka a zase mi to je jedno.
Nikdy mi nenapadlo, čo z toho tí fanúšikovia majú. Jedna z ďalších vecí, čo človek pochopí, až keď to zažije. Ako klasicky, ten 'tranz' bol silnejší a nedovolil mi ani otvoriť ústa.. Vlastne vtedy zase prišiel ten pocit, že už šťastnejšia, ako teraz nikdy nebudem.
Ani zďaleka sa to nedá opísať tak, aké tie štyri sekundy aj naozaj boli.
Škoda, že som mu dovolila, aby ma pustil.
Ako ďalší, ľahko zapamätateľný zážitok je duet s Petrom. To je presne to, ako chcú ísť Slzaholici na pódium, či už spievať vedia alebo nie. Úprimne, ja by som sa na to asi nikdy nedala nahovoriť. Preto sa ani nikdy nehlásim, lebo pri mojom šťastí, keby som sa zo srandy prihlásila, tak už tam stojím pri Petrovi.
Ale keby som sa tam náhodou dostala, tak by som celý čas bola ticho a šla by som tak iba na to, aby ma Petr objímal a spieval iba mne. Náhodou, to by mohlo byť fajn.. A určite by to nevadilo ani jemu, kedže mal tú možnosť počuť ma spievať v backstage.
Nakoniec sa hore dostalo jedno dievča, ktorému som to naozaj priala, čiže všetci sme boli šťastní.
Hlavne ja, keď sa tesne pred výberom Petr pozrel naším smerom, ale bol taký zlatý, že zostal na druhej strany.
Myslím, že som aj tak nemohla byť celý koncert šťastnejšia. Celý čas som bola pod pódiom priamo pod Lukášom a väčšinou, leď šiel dopredu, tak práve na tej našej strane. Asi približne viete, čo to pre mňa, ako 'blázna do Lukáša' znamenalo...
Ale späť ku behu pesničiek. Jedna pesnička z prídavkov bol Holomráz.. Prvá rada je proste život...
Bát se přestaň chyb a šanci zachyť...
Práve pri tých slovách bol pri nás. Až teraz si začínam uvedomovať, ako ma dokážu oni dvaja rozveseliť. Celý ten koncert bol nezabudniteľný a ja som šťastná, že som sa naň nakoniec dostala.
Ale dosť o tom perfektnom koncerte, na ktorý budem spomínať ešte dlho, presuňme sa k autogramiáde.
Koncert pomaly končil a hrali nám poslednú pesničku. Ku koncu nás prekvapil netopier, ktorý preletel okolo Lukáša niekam dozadu.
Upíri sa vedia premeniť aj na natopiere, však? Pretože to, ako okolo neho preletel ten netopier... Možno to bola jeho priateľka, ktorá si ho vlastne takto iba chránila a dávala naňho pozor, keby náhodou... Okej, toto je moc... Pokračujme radšej k tomu potom...
Po koncerte to začínalo všetko prebiehať ešte pomalšie, ako predtým. Kým Slza prišla pred tie stoly, kým sa podpisovali... Ubiehalo to snáď celé hodiny. Človek by si myslel, to budú mať zachvíľu podpísané, ale nebolo to také krátke, ako som dúfala.
Medzitým sme so Slzaholikmi ukazovali fotky, rozprávali o svojich zážitkoch z koncertu, čo nás aspoň trochu zabavilo, kým sa hala nevyprázdnila.
Keď už tam bolo ako tak menej ľudí, išli sme sa dole pozrieť k ním, ako sa podpisujú. Zrazu ten čas neubiehal ani tak pomaly, ako predtým. Sledovať to, ako sa podpisujú by som dokázala pokojne celé hodiny a aj tak by ma to nikdy neomrzelo.
Rada k ním sa začínala zmenšovať, hala bola už takmer prázdna a ja som vedela, že vtedy by sme už vlastne mali ísť. Prišiel ten strach, že zo mňa výjde niečo nevhodné alebo sa pred nimi strápnim nejakou hlúposťou (aj keď by mi to malo byť jedno, kedže ich už nikdy neuvidím. A ak aj náhodou áno, nebudú si ma pamätať.).
Konečne som nabrala odvahu postaviť sa do toho radu. Ešte bolo za mnou asi dvadsať ľudí, čiže nikto nemohol povedať, že som odtiaľ odišla posledná.
Pôvodne som chcela fotku aj s merchom (bol tam výnimočne aj Martin, takže zo všetkými by bola naozaj fajn fotka). Ale okrem mojej hanblivosti tam bolo to, že v každom jednom sne, kedy som sa odfotila najskôr s merchom, sa oni vlastne vždycky vyparili a ja som sa nestihla s Petrom a Lukášom ani len stretnúť. A kedže som bola ešte stále v tom, že je yo iba sen - dlhý, pekný sen - iba som si od nich kúpila plagát a pokračovala do rady. Teraz ma to celkom mrzí, ale snáď aa ešte nájde niekedy príležitosť stretnúť s nimi (pri najhoršiom, s Kačkou fotku mám, keď bola v Žiline).
A potom som prišla na radu ja. Chcela som sa vrátiť naspäť tou stranou, ktorou som prišla. Myslela som, že na to ešte nie som pripravená, že si počkám ďalší rok do stretnutia s nimi. Ale kedže za mnou bolo ešte kopu ľudí, vrátiť som sa nemohla. Jediný východ bol okolo nich.
Hanblivé ja sa akurát zobudilo a ja som vlastne ani nevedela, či im budem vedieť niečo povedať. Neviem, čím to bolo, ale nejako sa všetky tie slová vo mne zastavili a ja som sa bála, že ich vlastne ani nepozdravím.
Nakoniec to ani nebolo také zlé, ako som si myslela. Ich úsmevy, aj keď už boli vyčerpaní, boli jedinečné a dokázali človeku dodať odvahu.
Moja prvá odvážna veta bola: „Podpíšete sa mi, prosím?"
Myslím, že na mňa to bolo až až. Na to, že som sa na nich pôvodne chcela iba nemo pozerať, tak si myslím, že toho zo mňa vyšlo až príliš.
Petr začal na mňa tou jeho milou slovenčinou. Tá jeho slovenčina je fakt strašne zlatá. Znie otrasne, ale pri tom strašne roztomilo naraz.
Dúfala som, že podpisovanie toho plagáta im bude trvať dlho, aby som oddialila otázku 'Môžem vás objať?'
Ale skôr, sko som sa uvedomila bol ten plagát podpísaný. Chcela som sa ich na to opýtať, pretože som vedela, že ak to neurobím, budem toho ľutovať ďalšie týždne, či mesiace, ako predtým.
A tak som to nakoniec zo seba rýchlo vyhŕkla: „Môžem vás prosím objať?"
Za toto by som si zaslúžila potlesk. Bola som si stopercentne istá, že sa ich na to neopýtam a bez reči (možno s pozdravom odídem).
Všetci si asi viete predstaviť Petrovo "Jasné, že môžeš."
Keď tá jeho slovenčina je tak milá!
Dovtedy, keď sa s nimi objímali fanúšičky, bolo to iba ľahké obtretie hrudí, sekundové priloženie su rúk na ich chrbát. A potom som prišla ja, čo sa chcela túliť.
Ako som ho objala, myslela som, že ho už nepustím. Niekto by povedal, že som to až moc prežívala. Možno to tak je a možno to je celkom normálne od ich fanúšičiek.
A samozrejme, kedže boli z celého dňa zvyknutí, že ich hneď pustia, už som iba počula ten smiech.
 |
| Fakt to asi nečakal:-------) |
Aj keď som to nechcela, nakoniec som sa odtiahla a potom prišiel Lukáš...
Šťastnejšia som vtedy asi fakt nemohla byť. Presne toto som chcela už strašne dlho. Už vtedy, keď Slza bola ešte o 'Hoggym' a Lukáša vtedy na autogramiádach neobjímali. Čo by som ja za to dala? A 2.3 sa mi konečne splnil ten niekoľko ročný sen...
Šťastnejšia som vtedy asi fakt nemohla byť. Presne toto som chcela už strašne dlho. Už vtedy, keď Slza bola ešte o 'Hoggym' a Lukáša vtedy na autogramiádach neobjímali. Čo by som ja za to dala? A 2.3 sa mi konečne splnil ten niekoľko ročný sen...
Je tam aspoň trochu vidieť to, ako sa ho pevne držím a ako moc si to objatie užívam? Mohla som byť niekedy viac šťastná, ako tých niekoľko sekúnd?
Nakoniec som sa musela odtiahnúť aj od neho a pomaly sa lúčiť. Ja by som asi už aj vlastne odišla, ale potom vlastne spomenuli tú fotku. Zase by som zabudla na jednu z najdôležitejších vecí. Klasika.
Na druhej strane, nikto nepovedal, že tam musím vyzerať dobre. Vyzerám tam spokojne a to mi fakt stačí.
Rozlúčila som sa a celá rozklepaná, červená sa vrátila k ostatným.
Myslím, že toto je tá nakrajšia fotka, akú som mohla mať. Uvedomujem si, že sa na nej neobjímam s Lukášom, ale s Petrom (tak či tak ich mám vlastne rada narovnako), ale tie ich milé úsmevy... Tá fotka je tak milá...
Už vtedy mi to začalo chýbať a ja som nutne potrebovala ešte jedno objatie. Skôr, ako som sa stihla uvedomiť, že by to bolo hlúpe, už som stala zase na konci rady. Už tam nebol takmer nikto, vlastne som bola posledná.
Ten ďalší raz to už nebolo také zlé. Mimo nervózneho SBSkára to bolo celkom fajn. Už som sa nebála ísť k ním, vlastne som už vedela aj celkom rozprávať. Síce koktavo, ale aj to sa predsa ráta, nie?
„J-ja... Ehhh... N-no... N-nejako som z-zablúdila. A-ale... Keď už s-som tu. M-môžem v-vás ešte raz o-objať?"
Asi som sa bola tou najšťastnejšou fanúšičkou, ktorá bola na Holomráz Tour v Ostrave. Znovu som ich oboch objala (áno, znovu tak, ako predtým, čiže dlhšie, ako ostatní:)) ).
Tá ochranka tam... 'Kdyby něco.'
Zístila som, že s Petrom nemám fotku z druhého objatia. Ale za to s Lukášom asi tri, takže som spokojná. Keď som sa od Lukáša odtiahla, prehovoril na mňa a ja už som sa videla, ako sa znovu zakoktám.
„Jak se ti líbil koncert?"
*spracúvavam to, že na mňa prehovoril a snažím sa vymyslieť niečo milé alebo inteligentné*
„B-bol naozaj s-skvelý."
Na to, že sa ma to pýtal Lukáš, odpovedala som celkom normálne.
Potom som sa už musela naozaj rozlúčiť, pretože twn ochrankár by to už naozaj nepredýchal. Ako posledná som spokojná vyšla z haly..
Ďakujem všetkým z piatku. Či už ľuďom, ktorých som stretla alebo všetkým, kto sa podieľal na tvorbe Touru...❤ 2.3❤
Ďakujem moc!❤❤
A samozrejme, tak, ako v predchádzajúcom článku tu mám pre vás bonus, za ktorý by ma Slza zabila, keby o ňom vedela.
 |
| Letr❤ |
 |
| Lukáša tá Celestina pesnička bavila asi tak, ako mňa :D |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára